Mesto blízko Mŕtveho mora v bronzovej dobe pravdepodobne zničil výbuch planétky alebo kométy. Vedci sa domnievajú, že mohlo ísť o Sodomu či Gomoru z biblických príbehov.
Do astrobiológie ako odboru patria aj identifikácia, výskum a – ak sa dá – prevencia možných ohrození života vo vesmíre. Zatiaľ sa to obmedzuje na jeho jedinú známu formu, pozemskú.
Príčiny zmien klímy
Popri vesmírnych faktoroch zmien klímy, ako sú dlhodobé kolísanie žiarivého výkonu Slnka (časté pri hviezdach tohto typu) a účinky slnečných či galaktických kozmických lúčov, vystupujú do popredia kolízie menších vesmírnych telies so Zemou vo forme nárazov, respektíve dopadov na jej povrch alebo výbušného rozpadu v jej atmosfére. Z objavených dopadových štruktúr je 190 potvrdených a približne 130 pravdepodobných.
Ako sa také javy podpísali na pozemskom živote? Ich najznámejšími priamymi aj nepriamymi obeťami sú veľké dinosaury a príbuzné plazy, ktoré vymreli pred 66 miliónmi rokov na prelome druhohôr a treťohôr. Vinníkom bola asi 10-kilometrová planétka, ktorá vytvorila približne 180-kilometrový kráter na polostrove Yucatán a na dne Mexického zálivu. Na druhej strane tým dostali evolučnú šancu dovtedy malé a nevýznamné cicavce, čiže aj my. Vesmír však mohol byť aj za ďalšími pravekými masovými vymieraniami organizmov.
Vzdušné výbuchy
So Zemou sa zrážajú aj telesá z materiálu citlivejšieho na extrémne vysoké tlaky a teploty pri vysokorýchlostnom prelete jej atmosférou. Preto vybuchnú ešte vysoko nad povrchom, no uvoľnená energia môže zničiť veľké plochy pod nimi. Azda najznámejší jav je z roku 1908 nad povodím sibírskej rieky Podkamennaja Tunguzka s energiou výbuchu tri až tridsať megaton TNT vo výške päť až desať kilometrov. Predmetné teleso, planétka či fragment jadra kométy mohlo merať od 50 do 80 metrov. Chmúrne porovnanie: energia výbuchu atómovej bomby nad Hirošimou bola iba 15 kiloton TNT čiže asi na úrovni jednej tisíciny energie tunguzského javu.
Vedci odvtedy zaznamenali viac ako 60 podobných, no menej energetických javov po celom svete, ktoré sa však odohrali buď príliš vysoko, alebo v málo osídlených oblastiach. Výnimkou bol výbuch približne 20-metrového telesa pri ruskom meste Čeľjabinsk v roku 2013, s energiou asi 500 kiloton TNT, našťastie vo výške 12 km. Je len otázka času a náhody, kedy sa to stane nižšie nad husto zaľudneným územím. Zatiaľ posledný vysokoenergetický jav tohto typu (asi 193 kiloton TNT) sa odohral koncom roku 2018 nad Beringovým morom pri Kamčatke.
Rany kozmického osudu
Ako také dopady či vzdušné výbuchy vesmírnych telies poznačili civilizačný rozvoj človeka počas poslednej medziľadovej doby, v ktorej stále žijeme? Za ochladením, ktoré pred približne 12 800 rokmi na vyše tisícročie zastavilo otepľovací trend po maxime poslednej ľadovej doby, bolo práve vesmírne teleso. Popri klimatickej zmene spôsobilo rozsiahle lesné požiare a vymierania veľkých zvierat. Fragmenty jedného telesa (pravdepodobne jadra kométy) vtedy dopadli či vybuchli vo vzduchu na rôznych miestach zemegule, čo zbrzdilo rozvoj produkcie potravín, základu civilizácie. Vlani to v časopise Nature Scientific Reports preukázal výskum na jednom z jej prvých stredísk, severosýrskej lokalite Tell Abú Hurejra.
O nedávnejších podobných javoch vypovedajú aj ústne tradície domorodých etník Európy, Ameriky aj Austrálie viazané na dobu 2 000 až 2 200 rokov p. n. l. Po správe o Tell Abú Hurejra vyšla v tomto roku v tom istom časopise štúdia, podľa ktorej zánik mocenského strediska bronzovej doby na inej blízkovýchodnej lokalite spôsobil okolo roku 1650 p. n. l. práve vzdušný výbuch s väčšou energiou než tunguzský.
Zdeněk Urban
