Vymieranie na konci permu pred asi 252 miliónmi rokov bolo medzi udalosťami tohto druhu najmasovejšie, veď podľa odhadov zmizlo 95 % druhov morských a 80 % suchozemských živočíchov. Štúdia vedcov pod vedením profesora geológie Roberta Gastalda z Colby College v americkom štáte Maine ukazuje, že išlo pravdepodobne o viac udalostí, ktoré nasledovali po dlhšom čase, a možno spolu ani priamo nesúviseli. Najčastejšie sa za spúšťač vymierania na konci permu považuje sopečná činnosť na území Sibíri, vtedy časť Pangey. V dôsledku toho sa zrejme najprv ochladilo, potom množstvo skleníkových plynov v atmosfére spôsobilo dlhodobejšie oteplenie a oxid uhličitý zvýšil kyslosť oceánov. V zásade sa stalo to, čo vidíme teraz – masívne uvoľňovanie škodlivých plynov, ktoré menia spôsob fungovania pozemských systémov, uviedol R. Gastaldo. Už skôr sa objavovali teórie, že ku kolapsu na južnej pologuli došlo v inom období ako v severných oblastiach. K zmene morských ekosystémov teda pravdepodobne došlo z iných príčin než k vymieraniu na súši. Vedci teraz presnejšie datovali vrstvy v juhoafrickom Karoo. Zistili okamih, keď vo vrstvách zmizol peľ rastlín Glossopteris, semenných papradí, dominantnej stromovitej skupiny neskorého permu. Rovnako tak vymierali bylinožravce a pretrvali v podstate iba Therapsida lystrosaurus (therapsidy boli skupina plazov, z ktorej vzišli aj cicavce). Podľa vedcov pozemská flóra a fauna mizli skôr ako morské druhy. A možno na rozdiel od morského vymierania jednou ranou dostal pozemský život niekoľko úderov, jeden dokonca ešte na začiatku triasu.
Zo stránky SciTechDaily spracovala BP
