O sile vody asi nikto nemusel poúčať generácie ľudí, ktorí sa usádzali na brehoch vodných tokov. Bola zjavná a často ničivá. Istý čas trvalo, než sa ľudstvo naučilo vodnú energiu spoľahlivo využívať pre seba.
Na to, aby sa energia vody dala využívať, museli ľudia najprv vyvinúť mechanizmus, ktorým by sa kinetická energia vodného toku prenášala do pohybu prvých jednoduchých strojov. Jedným z takých mechanizmov bolo vodné koleso a takým strojom bol vodný mlyn.
Gréci, Rimania, stredovek
Prvé vodné mlyny v Európe sa objavili v starovekom Grécku. Archeologické nálezy z gréckej Perachory svedčia o tom, že už v 3. storočí pred n. l. Gréci používali koleso ako vodné čerpadlo. Z rovnakého obdobia pochádza aj prvá písomná zmienka o vodnom mlyne z pera matematika a fyzika Filóna Byzantského. Filón sám vodný mlyn zrejme nevynašiel, bol však prvý, kto princíp vodného kolesa s hriadeľom popísal.
Vodný mlyn od Grékov neskôr prevzali Rimania, ktorí jeho používanie rozšírili do celej svojej ríše. Už krátko po prelome letopočtu sa vodné kolesá objavili v Číne. Európsky stredovek, ktorý sa, aspoň v prvej fáze po páde Ríma, masovo presťahoval z miest na vidiek, prišiel v tomto ohľade už na hotové. Najprv v bývalých provinciách, neskôr všade: zhruba od 8. storočia sa už vodné mlyny začali šíriť na sever od Rýnu a Dunaja, čiže aj k nám. Dá sa povedať, že mlyny, ktoré nahrádzali ručné mletie v žarnovoch, svojou zvýšenou produkciou prispeli k opätovnému rastu miest, ktoré boli životne závislé od prísunu potravín z vidieka (na čom sa doteraz v podstate nič nezmenilo).
Krajina mlynov
Prvým historicky doloženým mlynom na Slovensku bol mlyn na Hrone v obci Pavlová nad Štúrovom, ktorý sa v roku 1135 spomínal ako majetok kláštora Bzovík. Zhruba v rovnakom čase už fungovali najmenej tri ďalšie mlyny na Žitave. Mlyny u nás vyrastali najmä pozdĺž Dunaja, Váhu a Ipľa. Zväčša mali len jedno či dve vertikálne umiestnené kolesá. Okrem prirodzených tokov sa pre mlyny budovali aj prívodné struhy, prípadne hate, ktoré pomáhali vyrovnávať stav vody počas roka. Mlynári mali väčšinou mlyny iba v prenájme od majiteľov pôdy, ktorým odvádzali poplatky.
Postupne sa na Slovensku, bohatom na vodné toky, postavilo viac ako 4 500 vodných mlynov. Vodné kolesá pracovali aj na pílach alebo drvili vyťaženú rudu z baní. Ich počet sa začal prudko zmenšovať až v 19. storočí, najmä v dôsledku elektrifikácie. Z dávneho tradičného remesla v súčasnosti zostala len romantická spomienka v podobe mlynov, ktoré fungujú ako skanzeny – múzeá pod holým nebom.
(Nielen) Malý Dunaj
Príležitosť poučiť sa a urobiť si pritom výlet do prírody poskytujú vodné mlyny na Malom Dunaji, ktorý tvorí severnú hranicu Žitného ostrova. V polovici 19. storočia na Malom Dunaji pracovali desiatky vodných mlynov. Tie, čo prežili do súčasnosti, sú väčšinou zrekonštruované a umožňujú prehliadku nielen zvonku, ale aj zvnútra.
Pri obci Jelka, kde bolo kedysi až deväť mlynov, stojí mlyn z roku 1894, ktorý bol pôvodne plávajúcim lodným mlynom, neskôr ho však prestavali na vodný kolový mlyn. Patrí do pôsobnosti Vlastivedného múzea v Galante a umožňuje vonkajšie aj vnútorné prehliadky.
Posledným exemplárom plávajúceho vodného mlyna na Slovensku je lodný mlyn v Kolárove. Mlyn, v ktorom je expozícia Múzea vodného mlynárstva, patrí medzi národné kultúrne pamiatky na Slovensku. Ďalším zo zaujímavých vodných mlynov je vodný kolový mlyn pri Tomášikove, postavený v roku 1893, s doteraz funkčným mlynským zariadením. Expozícia s pôvodným zariadením je aj v mlyne na kraji obce Dunajský Klátov. Vodné mlyny existujú aj v Jahodnej, Bohuniciach či vo Veľkých Teriakovciach. Ďalšie možno vidieť v Kvačianskej doline alebo v Múzeu kysuckej dediny vo Vychylovke, kde je súčasťou skanzenu prenesený pôvodný vodný mlyn z obce Klubina.
R, foto Adam Jakub Javůrek
