Moderné techniky umožnili dopestovať v austrálskych botanických záhradách jedinečnú zbierku tých najzáhadnejších, najúžasnejších a najsmradľavejších rastlín na svete.
Na začiatku unikátnej zbierky zmijovcov titanských (Amorphophallus titanum) v botanických záhradách Južnej Austrálie boli len tri semienka, získané v roku 2006. Výsledkom ich kultivovania je populácia vyše stovky rastlín, patriaca medzi najväčšie na svete.
Zapáchajúci samotár
Zmijovec titanský je známy pre svoj neznesiteľný zápach rozkladajúceho sa mäsa, vychádzajúci z jeho obrích kvetov. Za posledných 13 mesiacov narástli botanickým záhradám Južnej Austrálie tri kvety zmijovca a každý z nich sa stal okamžitou senzáciou – zmijovce si prišli pozrieť (a ovoňať) tisíce návštevníkov. Zmijovce titanské zväčša kvitnú, až keď dosiahnu vek desať rokov a ich kvet vydrží iba približne 48 hodín. Po odkvitnutí jedného kvetu trvá zvyčajne tri až päť rokov, kým opäť zakvitnú. Ide o samotársku rastlinu s kvetom dosahujúcim výšku až tri metre, využívajúcu svoj odporný zápach na to, aby prilákala hmyz, ktorý rastlinu opelí. Zmijovec pochádza pôvodne z tropických dažďových pralesov Ázie, v prírode sa vyskytuje napríklad na indonézskom ostrove Sumatra, kde je čoraz viac ohrozovaný odlesňovaním, ktorého sa miestni dopúšťajú s vidinou získania nových území pre produkciu palmového oleja. Kultivácia tejto rastliny je veľmi zložitý proces.
Rarita z Austrálie
Matt Coulter z botanických záhrad Južnej Austrálie sa o tieto rastliny stará od roku 2006, keď záhrada získala prvé tri semená. Zmijovec považuje za zaujímavú rastlinu, ktorá dokáže vo svojej aktívnej fáze rásť až meter za týždeň, pričom hmotnosť jeho hľuzy zvykne prevyšovať 100 kilogramov. Pozoruhodný je aj zápach rastliny a jej vlastná produkcia tepla, ktoré pomáha tento zápach šíriť. Najnovší kvet ich všetkých veľmi prekvapil, pretože rastlina kvitla naposledy len pred rokom (1. februára 2016). Nezvyčajným bol aj fakt, že tomuto zmijovcu, ktorý pracovníci záhrady nazvali Ganteng (ganteng znamená v indonézskom jazyku pekný), narástol spolu s kvetom aj list – tie pritom zvyknú rásť oddelene a pravdepodobne ide o svetový unikát.
Znovuobjavený
Zmijovce titanské objavili botanici v 80. rokoch 19. storočia a na začiatku 20. storočia sa tento kvet tešil veľkej popularite. Postupom času jeho obľúbenosť klesala, no v 90. rokoch 20. storočia sa opäť dostal do povedomia verejnosti v dokumentárnom seriáli sira Davida Attenborougha Súkromný život rastlín – zmijovec, ktorý nafilmovali v prírode. Ten obnovil záujem botanických záhrad o tento nádherný kvet. Pracovníci botanických záhrad Južnej Austrálie sú skutočnými priekopníkmi v starostlivosti o tieto kvety. Dopestovali ich už viac než stovku. M. Coulter uviedol, že v súčasnosti majú sedem veľkých rastlín schopných kvitnúť, pričom pred troma rokmi úspešne vykonali aj štúdiu potenciálu rozmnožovania zmijovcov z odrezkov – botanici dosiahli úspešnosť takéhoto rozmnožovania 80 až 90 percent. Záhrady majú v súčasnosti päť dospelých rastlín, ktoré by mali zakvitnúť už o niekoľko rokov, a 100 odrezkov, ktoré od kvitnutia delí päť až osem rokov. Botanici pestujú zmijovce vo vykúrenom skleníku v botanickej záhrade Mount Lofty, odkiaľ ich tesne pred kvitnutím prevážajú do botanickej záhrady v Adelaide.
Zmijovec sa okrem oblastí svojho prirodzeného výskytu pestuje zväčša ako okrasná rastlina. V krajinách svojho pôvodu sa využíva ako úžitková poľná plodina. Jej hľuzy obsahujú škrob a po uvarení sa dajú jesť, používajú sa v kuchyni podobne ako naše zemiaky. V Indii sa plátky hľúz odrody zmijovca Amorphophallus campanulatus sušia a nahrádzajú náš chlieb. Japonci hľuzy Amorphophallus konjac sušia a melú na múku, z ktorej vyrábajú cestoviny a špeciálne pečivo.
Kvitnúce prírastky
Podľa M. Coultera je zmijovec skutočným magnetom pre návštevníkov. To, spolu so skutočnosťou, že ide o ohrozený druh, robí túto rastlinu veľmi atraktívnou pre každú botanickú záhradu. Coulterove rastliny, považované za najdôležitejšie rastliny celej záhrady, vyrástli z odrezkov, čo znamená, že by mali zakvitnúť skôr ako rastliny v prírode. Keby však aj rozkvitli až v tradičnom veku desať rokov, znamenalo by to, že o šesť až sedem rokov budú mať botanické záhrady Južnej Austrálie bežne aj viac rozkvitnutých zmijovcov naraz. To by bol úspech, ktorý sa ešte nijakej botanickej záhrade nepodaril – úspech, ktorý by sa určite podpísal na množstve návštevníkov záhrad, a tých je už v súčasnosti ročne na 1,9 milióna.
Výmeny na obzore
M. Coulter v minulosti precestoval mnohé slávne botanické záhrady pestujúce zmijovce – patria medzi ne napríklad Key Gardens v Londýne či botanická záhrada univerzity v Bonne. Zmijovce nie sú prvé sumatrianske druhy, ktoré sa stali v Adelaide hviezdami. V roku 2006 sa zoologickej záhrade v Adelaide podarilo skompletizovať výstavu živočíšnych druhov juhovýchodnej Ázie, medzi ktoré patrili orangutany sumatrianske, siamangy či tigre sumatrianske. V súčasnosti sa usilujú botanické záhrady Južnej Austrálie zozbierať dostatok peňazí na výstavbu a ohrev ďalších skleníkov, do ktorých by mohli odrezky zmijovcov bezpečne umiestniť, no v blízkej budúcnosti neplánujú svoju zbierku zmijovcov ďalej rozširovať. Keď sa im ich plány podarí zrealizovať, nevylučujú ani výmenné programy s inými botanickými záhradami.
Zdroj botanické záhrady Južnej Austrálie
