Nevieme, kto ako prvý spojil dve rôzne vysoko položené miesta schodmi. Keďže prirodzené stupne tvorené napadanými kmeňmi či kameňmi bývajú vcelku bežným terénnym prvkom, takýto nápad dostali zrejme viacerí ľudia naraz, a to už poriadne dávno. Možno ešte skôr, ako sa naučili stavať budovy.
Schodisko slúžilo v dejinách ako dejisko posvätných rituálov, symbol moci, umelecké dielo aj zhmotnenie racionality. Popri tom všetkom však ľuďom najmä umožňovalo prekonávať výškové rozdiely menej namáhavo ako po rebríku a zároveň rýchlejšie ako po naklonenej rovine. Či vždy aj bezpečnejšie, je iná otázka.
Pohľad nahor
Najstaršie známe schodisko sa nachádza v Jerichu, najstaršom meste na svete s hradbami. Schody našli vnútri 8,25 m vysokej kužeľovitej veže z neopracovaného kameňa s priemerom deväť metrov v základni a sedem metrov na vrchole. Veža pochádza z obdobia 8300 – 7800 pred n. l. Archeológovia, ktorí ju v 50. rokoch 20. storočia objavili, jej pripísali obranný účel. Súčasné poznatky však poukazujú na inú možnosť.
Vnútorné schodisko má najmenej 20 schodov z hladkých kamenných blokov, z ktorých každý má šírku 75 centimetrov. Stupne schodiska so sklonom 60° sú hlboké 15 až 20 cm a každý krok stúpa takmer o 39 cm. Po takýchto schodoch by asi nikto nechcel bežne vybiehať a zbiehať. A podľa všetkého ani nemusel: schody sa na vrchole veže otvárajú smerom na východ a počas letného slnovratu mohol divák z veže sledovať Slnko nad neďalekou horou Quruntul. Podľa niektorých vedcov teda mohla byť prastará veža aj astronomickým observatóriom.
Schody k slnku
Obyvatelia Jericha postavili schody na dohľad Slnka; starovekí Egypťania stavali schody priamo k nemu. Keďže ich bežné obydlia mali len málokedy poschodia, jednoduché domové schody boli zriedkavosťou. Schodiská v egyptských chrámoch boli však otvorené a masívne, stavané z tehál, skál a hliny. Tieto schody považovali Egypťania za viac ako len cestu nahor. Podobne ako stupňovité pyramídy, ktoré boli vlastne tiež nadrozmernými schodiskami, mali náboženský význam: ich stupne viedli k bohu Slnka.
V chráme zasvätenom bohyni oblohy Hathor v Dandare boli také schodiská dve. Vždy na nový rok vyniesli kňazi sochu bohyne po západnom schodisku nahor, aby sa za úsvitu mohla symbolicky spojiť so Slnkom, a večer ju po východnom schodisku zniesli dole. Podobné funkcie mali aj schodiská iných veľkých civilizácií tých čias. Náboženský význam mali aj kamenné a hlinené schody vedúce k chrámom v hornatej Číne, kde filozof Konfucius spájal výstup po stupňoch metaforicky s dosiahnutím božstva.
Do špirály
Bolo by prekvapivé, keby do vývoja schodísk nezasiahla antika. Staroveké grécke schodiská v divadlách, chrámoch a verejných budovách sa vyznačovali elegantnými krivkami a symetrickým dizajnom s kamennými zábradliami vytesanými tak, aby pripomínali stĺpy. Gréci ako prví navrhovali schodiská v budovách nielen pre funkčnosť, ale aj ako estetické prvky. Schody na štadiónoch a amfiteátroch mali zasa v prvom rade umožniť pohyb veľkých davov ľudí – boli preto veľmi široké.
Grécke schodiská boli ešte rovné, podobne ako schodiská ich predchodcov. O popularizáciu točitých schodísk, ktoré boli síce už známe, ale veľmi zriedkavé, sa zaslúžili až Rimania. Prvou ukážkou bolo 185-stupňové točité schodisko postavené vnútri 38-metrového Trajánovho stĺpa z roku 113. Toto schodisko slúžilo ako model pre všetky ďalšie, ktoré boli často postavené s centrálnym kamenným pilierom. Špirálovitý dizajn umožnil kompaktné a efektívne využitie vertikálneho priestoru a točité schodiská sa začali objavovať v chrámoch, kúpeľoch, bazilikách aj hrobkách a ovplyvnili celú neskoršiu architektúru v Európe.
R
