Neexistuje azda odvetvie vedy, v ktorom by nebolo možné prispieť k všeobecnému poznaniu aj bez predchádzajúceho formálneho vzdelania. A neexistuje veda, ku ktorej by v histórii neprispievali ženy. Bez ohľadu na to, či sa to od nich očakávalo, alebo nie.
Izabela Textorisová (1866 – 1949), uznávaná odborníčka v odbore botanika, patrí do všetkých týchto kategórií. Vzdelávala sa sama a celý život pracovala na poste, ktorý si s vedeckým bádaním asi nikto nespája. Napriek tomu zanechala prácu, z ktorej môže veda čerpať aj v súčasnosti.
Zbierky rastlín
V druhej polovici 19. storočia už skúmanie rastlín nebolo nijakým pokútnym bylinkárstvom či zábavným kvetinkárstvom. Z dávneho záujmu ľudí o liečivé a jedlé rastliny sa vyvinula potreba ich systematického poznávania. V polovici 16. storočia vydal nemecký botanik Hieronymus Harder svoje slávne 12-zväzkové Herbarium vivum, ktoré sa stalo predobrazom moderných herbárov (prvé herbáre sa objavili o niekoľko desiatok rokov skôr v Taliansku). V rýchlom slede nasledovali v Európe ďalšie podobné projekty: v herbároch boli čoskoro presne zakreslené a popísané tisíce druhov rastlín z rôznych regiónov a lokalít.
Prvé herbáre boli zbierky rastlín a ich vyobrazení pomocou černe, ktorou sa potiahli a potom otlačili na papier. Najskôr sa používali sadze z horiacich sviečok a lámp, neskôr tlačiarenská čerň. Do herbárov sa vkladali aj priamo sušené rastliny alebo ich časti, napríklad kvety či listy, a tie sa potom dopĺňali maľbami častí, ktoré neboli vhodné na lisovanie.
Proti predsudkom
Herbáre poskytujú trvalý záznam a fyzický doklad o rastlinách. Zostáva v nich zachytených množstvo rastlín, ktoré už vyhynuli alebo vymizli zo svojich pôvodných lokalít. Systematický herbár zostavený poučeným bádateľom môže pomôcť pri ich vedeckom skúmaní. Izabela Textorisová rozhodne bola takou bádateľkou. Jej záujem o štúdium prírody podporil už na ľudovej škole jej učiteľ Václav Vraný, ktorý bol sám botanikom. Ten ju naučil zbierať rastliny a pripravovať ich na použitie v herbári.
Na naliehanie svojho otca sa namiesto ďalšieho štúdia stala poštárkou v Telgárte a potom vedúcou pošty v Blatnici, malej obci na juh od Martina. Svojmu otcovi sa síce podvolila, predsudkom však nikdy. Po celý svoj život sa vzdelávala ďalej. Ako samouk (s formálne ukončenými šiestimi triedami ľudovej školy) zvládla základy latinčiny, naučila sa po nemecky, francúzsky aj po rusky. Pokračovala v rozvíjaní svojich vedomostí o botanike, mineralógii, ale napríklad aj astronómii, až kým sa nestala najprv žiačkou a neskôr rovnocennou partnerkou v diskusiách s Andrejom Kmeťom, Jozefom Holubym a ďalšími poprednými prírodovedcami slovenského aj európskeho významu tej doby.
Bez viditeľného úžitku
Blatnická poštárka po práci vyrážala do okolitej prírody, študovala a zbierala rastliny bez ohľadu na to, že, ako poznamenala vo svojej korešpondencii, náš ľud vôbec nedôveruje takej práci, ktorá je bez viditeľného úžitku. Nejde mu do hlavy, že by sa niekto z vlastnej pasie driapal po horách, podaromnici strácal čas, a nikto mu za to nezaplatil. Výsledkom bolo niekoľko odborných prác o flóre Veľkej Fatry a Turca, ale najmä jej Herbarium Textoris – herbár, ktorý založila a viedla na radu Andreja Kmeťa. A. Kmeť sám do svojho herbára zaradil množstvo príspevkov od I. Textorisovej z oblasti Veľkej Fatry. Herbarium Textoris, obsahujúce približne 5 000 položiek, je uložené na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a aj v súčasnosti sa využíva na vedecké a pedagogické účely.
Býva jednou z výsad veľkých vedcov, keď je ich meno zvečnené pri niektorom z ich objavov. Izabele Textorisovej sa táto výsada dostala, keď po nej významný maďarský botanik Antal Margittai pomenoval bodliak, ktorý objavila v roku 1893 na vrchu Tlstá: Carduus textorisianus Marg. Po druhý raz jej meno zvečnili, keď po nej pomenovali planétku 30252 Textorisova (2000 HE24), ktorú v roku 2004 objavil astronóm Peter Kušnirák.
R
