Ľudia už pred tisícročiami začali v rôznych častiach našej planéty domestikovať niektoré druhy živočíchov. Väčšinou preto, aby z nich mali viac úžitku, zriedkavejšie len pre potešenie. Veľakrát sa však odohral aj opačný proces, keď sa domestikované zvieratá z nejakého dôvodu vrátili späť do prírody – zdivočeli.
Tak ako zdomácnenie nedosiahlo pri všetkých domestikovaných druhoch rovnakú úroveň, aj stupeň zdivočenia môže byť rôzny. Dôležitú úlohu zohráva časový horizont tohto procesu. Niektoré ferálne formy, ako odborníci nazývajú zdivočené populácie pôvodne domestikovaných živočíchov, môžu byť staré aj tisícky rokov, takže sa vyprofilovali takmer do podoby samostatných druhov, napríklad dingo austrálsky (Canis lupus dingo) a muflón lesný (Ovis aries musimon), iné sú oveľa mladšie, s väčšou genetickou variabilitou, ako holub domáci (Columba livia domestica) a kôň domáci (Equus caballus).
Stupeň šľachtenia
Utečenci z domácich chovov, ktorí získali slobodu len nedávno, často nemajú jednotný ustálený vzhľad (fenotyp), čo súvisí s ich rozdielnym genofondom. Ale môže ísť aj o geografické rozdiely. Napríklad zdivočené kone vyzerajú trochu inak v Severnej Amerike (mustangy), v Austrálii (brumby) alebo na Islande (poníky). Polodivé stáda koní rôzneho vzhľadu môžeme stretnúť aj na starom kontinente, napríklad vo francúzskom Camargue, v balkánskych horách alebo ruských stepiach.
Samozrejme, pri jednotlivých druhoch zohráva dôležitú úlohu stupeň šľachtenia v procese domestikácie. Ťažko si predstaviť, že by sa zo svorky zdivočených prešľachtených psov spätne vyvinul vlk, no potomkovia vyšľachtených farebných mutácií norka amerického (Neovison vison) alebo nutrie riečnej (Myocastor coypus) získali v európskej prírode vzhľad svojich divožijúcich predkov pomerne rýchlo. Z tohto hľadiska je otázne, či možno u nás sa vyskytujúceho nepôvodného norka alebo nutriu úplne stotožniť s ich americkými voľne žijúcimi predkami. Zdivočené nutrie majú často sklon k hemisynantropnému spôsobu života, teda žijú v blízkosti ľudských obydlí a s obľubou sa nechávajú ľuďmi kŕmiť, podobne ako napríklad labute.
Neexistujúci predkovia
Zaujímavá je skutočnosť, že pri viacerých druhoch živočíchov poznáme zdomácnené i ferálne formy, no pôvodný materský divožijúci druh už neexistuje – vyhynul, resp. bol vyhubený. Platí to do značnej miery aj v prípade spomenutého koňa domáceho, vyšľachteného najmä z koňa tarpana (Equus ferus ferus), ktorý žil až do stredoveku vo východnej Európe. Niektoré plemená ázijských koní však majú aj gény získané od koňa Przewalského (Equus ferus przewalskii), ktorého domovinou sú mongolské stepi. Taktiež z prírody vymizol predok ťavy jednohrbej (Camelus dromedarius), ktorej zdivočeným populáciám sa dobre darí v Austrálii. Vo všeobecnosti platí, že v prípade druhov, pri ktorých sa vyskytujú voľne žijúce i zdivočené populácie na rovnakom území, je veľké riziko ohrozenia genofondu pôvodného druhu v dôsledku jeho hybridizácie s domestikovanými formami.
Tak je to aj pri muflónovi, ktorý je síce považovaný za samostatný druh, no v podstate predstavuje ferálnu formu veľmi dávno domestikovanej ovce. Predkov väčšiny kultúrnych plemien oviec treba hľadať u dvoch veľmi príbuzných druhov – muflóna lesného a ovce urial (Ovis aries vignei), ktoré sú často považované len za poddruhy. Je preto prirodzené, že v súčasnosti u nás žijúca muflonia zver má tendenciu krížiť sa s ovcou domácou, čo sa negatívne prejavuje na jej genofonde. Muflóny s akýmikoľvek fenotypovými znakmi chovaných plemien oviec (častá je kučeravá srsť) je treba nemilosrdne celoročne likvidovať.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
