Kozmické lety sú v súčasnosti úplnou samozrejmosťou. Pre vedu, výskum a vývoj sa dokonca stali nevyhnutnou potrebou.
Do vesmíru letelo veľké množstvo umelých družíc, výskumných sond, vedeckých laboratórií, vesmírnych staníc a pilotovaných kozmických lodí s ľudskými posádkami. Na vesmírne misie bolo vyslaných niekoľko stoviek kozmonautov, astronautov a taikonautov. Niekto však musel byť prvý – odvážny priekopník, ktorý ukázal cestu ďalším.
Dôležitý medzník
Let prvého človeka do vesmíru znamenal významný medzník vo vývoji kozmonautiky. Bola to prevratná udalosť, ktorú s obdivom a uznaním vnímal celý svet. Odvtedy už uplynulo 60 rokov, čo sa vo vtedajšom Sovietskom zväze uskutočnil dávny ľudský sen – lietať ku hviezdam. Sovietski vedci, technici a konštruktéri vyslali 12. apríla 1961 na obežnú dráhu okolo Zeme prvého kozmonauta sveta, občana Sovietskeho zväzu Jurija Alexejeviča Gagarina.
Prvé myšlienky a úvahy o možnosti letov do vesmíru boli vyslovené už v dávnej minulosti. Priekopnícku úlohu v tejto oblasti zohral ruský učenec, učiteľ fyziky a matematiky Konstantin Eduardovič Ciolkovskij (1857 – 1935). V roku 1903 uverejnil svoju prácu Výskum kozmických priestorov reaktívnymi prístrojmi, v ktorej priamo odvodil základné rovnice pre pohyb telies v priestore a poukázal na možnosti využitia rakiet s reaktívnym motorom na kozmické lety. Ciolkovského matematicky podložené úvahy jasne ukázali, že existuje reálna možnosť pre lety človeka do vesmíru.
Ďaleko však predbehol svoju dobu. Jeho priekopnícke myšlienky nenachádzali pochopenie režimu vtedajšieho cárskeho Ruska a zostali veľmi dlho nepovšimnuté. Až po zmene režimu mohol v plnom rozsahu pracovať na svojich teóriách. Absolvoval učiteľské skúšky, stal sa profesorom leteckej akadémie. Mal možnosť pripravovať nových mladých nadšencov, o jeho prácu sa začalo zaujímať viac vedeckých pracovníkov a získaval nových prívržencov. Po jeho smrti v roku 1935 mal už mnoho pokračovateľov. Medzi najvýznamnejšie osobnosti patrili matematik a fyzik Mstislav Keldyš (1911 – 1978), konštruktér raketových motorov Valentin Gluško (1908 – 1989) a konštruktér kozmických lodí Sergej Koroľov (1907 – 1966). Ich zásluhou a mnohých ďalších sa o niekoľko rokov stali Ciolkovského smelé plány skutočnosťou.
Začiatok kozmickej éry
Skôr ako vyletel do vesmíru prvý človek, bolo potrebné vyriešiť veľa problémov, ktoré táto nová oblasť vedy a výskumu – kozmonautika – prinášala. Robili sa zložité matematické výpočty, určovali sa najvhodnejšie postupy, preverovali sa rôzne možnosti a spôsoby, konštruovali sa nové prístroje a zariadenia, vyberali sa vyhovujúce materiály a riešilo sa mnoho ďalších otázok, ktoré sa vynárali v priebehu prípravných prác. Bolo potrebné uskutočniť veľké množstvo pokusov a praktických skúšok, ktoré museli preukázať a potvrdiť správnosť teoretických výpočtov.
Očakávané úspechy sa dostavili koncom 50. rokov minulého storočia. Všetky základné otázky boli preverené a odskúšané. Na vesmírny let bolo pripravené prvé umelé teleso, ktoré zostrojil človek. Dňa 4. októbra 1957 vypustili Sovieti na obežnú dráhu okolo Zeme prvú umelú družicu Sputnik 1. Necelý mesiac potom, 3. novembra 1957, vyletel do vesmíru Sputnik 2. Na rozdiel od prvého Sputnika, ktorý bol pomerne jednoduchý a obsahoval len blok batérií, vysielač a snímače teploty a tlaku, Sputnik 2 bol oveľa zložitejší a okrem viacerých dokonalejších vedeckých prístrojov mal na palube aj špeciálnu kapsulu, v ktorej bol prvý živý tvor vyslaný na obežnú dráhu okolo Zeme – pes Lajka.
V priebehu nasledujúcich troch rokov letelo do vesmíru vo vylepšených a dokonalejších družiciach ešte niekoľko ďalších psov. Dôvod bol jednoduchý – čo najkomplexnejšie a najvierohodnejšie preskúmať reakcie živého organizmu na pobyt vo vesmíre. Všetko smerovalo k príprave letu človeka do vesmíru. Psí kozmonauti, aj keď, žiaľ, často za najvyššiu cenu, postupne poskytli dostatok dôkazov o tom, že živý organizmus je pri vytvorení vhodných podmienok schopný prispôsobiť sa novej životnej situácii v kozme, vie sa vyrovnať s preťažením pri štarte rakety, prispôsobiť sa beztiažovému stavu pri pobyte na obežnej dráhe a jeho základné životné funkcie zostávajú zachované v norme.
Mgr. Peter Poliak
