V našej prírode sa stretneme s mnohými druhmi vtákov. Viaceré z nich nás zaujmú svojou veľkosťou, pestrým zafarbením alebo zaujímavým spôsobom života. Patrí k nim aj čeľaď žlnovité, z ktorej sa na našom území vyskytuje desať druhov.
Žlnovité vtáky (podľa staršej klasifikácie uvádzané ako ďatľovité) sa v porovnaní s inými druhmi vtákov vyznačujú viacerými špecifickými znakmi. Majú silný a priamy zobák uspôsobený na tesanie, nohy prispôsobené na šplhanie (s dvoma prstami vpredu a dvoma vzadu), tvrdé chvostové perá slúžiace ako opora pri šplhaní sa po kmeňoch stromov a dlhý lepkavý jazyk, ktorým sa dostanú aj do najužších chodbičiek drevokazného hmyzu.
Život na stromoch
Ich spôsob života je v prevažnej miere viazaný na kmene stromov, kde hniezdia alebo zbierajú potravu. Tou sú rôzne druhy hmyzu a ich vývojové štádiá, ale aj plody stromov a krov. Niektoré druhy, najmä žlny, sa úzko špecializujú na mravce. V zimnom období sa mnoho druhov živí semenami rôznych drevín. Niektoré prilietajú aj na kŕmidlá, kde obľubujú najmä hovädzí loj.
Charakteristickým prejavom väčšiny druhov ďatľov je bubnovanie. Najintenzívnejšie je najmä v jarných mesiacoch, ešte pred začiatkom hniezdenia. Ďateľ si vyhliadne suchý a rezonujúci konár stromu a v rýchlom slede doň ďobe, čím vytvorí jednoliaty zvuk. Bubnujú najmä samce, ktoré si týmto spôsobom vymedzujú svoje hniezdne teritórium a lákajú samičky. Pri niektorých druhoch však bubnuje aj samička. Bubnovanie sa začína už v priebehu februára a trvá počas jarných mesiacov až do ukončenia hniezdenia.
Ďatle hniezdia raz ročne. Väčšina druhov si každoročne vytesáva novú hniezdnu dutinu, niekedy však obsadia už hotovú, výnimočne aj vtáčiu búdku. Hniezda ničím nevystielajú, vajíčka znášajú na holý podklad dutiny. Prevažná väčšina našich druhov patrí medzi stále vtáky a v našej prírode ich môžeme vidieť počas celého roku.
Otras mozgu nehrozí
Ďatle majú medzi našimi druhmi vtákov výnimočné postavenie. Ako jediné dokážu tesať do tvrdých kmeňov stromov. Je až obdivuhodné, že túto činnosť môžu vykonávať bez toho, aby si spôsobili zranenie. Vedecky bolo dokázané, že hlava ďatľa sa pri tesaní pohybuje rýchlosťou až 6 metrov za sekundu, pričom pri každom ďobnutí dokáže prekonať viac než tisícnásobne silu gravitácie. Jeho mozog však zostáva neporušený.
Skúmaním ich lebiek vedci zistili, že existuje celý biomechanizmus a komplex faktorov, ktoré hlavu a najmä mozog ďatľa chránia pred poranením. Voľný priestor medzi mozgom a lebkou je dostatočne malý a zabraňuje mozgu príliš narážať do lebky. Mozog ďatľa je dlhší vo vertikálnom smere, a tak je záťaž na lebku rozložená na väčšiu plochu. Okrem toho majú ďatle špeciálne modifikovanú jazylku, ktorá pôsobí ako ochranný obal. V neposlednom rade sú to aj kosti so špecifickou špongiovou štruktúrou obklopujúce mozog, ktoré pôsobia ako pancier. Pri snímaní vysokorýchlostnými kamerami sa zistilo, že ďatle pri ďobaní jemne natáčajú hlavu, čím ovplyvňujú pôsobenie síl. Horná a dolná polovica zobáka nie sú počas úderov v jednej rovine, čo znižuje záťaž na mozog. Zobák sa pritom počas ďobania akoby deformuje, čo spôsobuje, že úder absorbuje.
Zaujímavé je aj to, že ďatle vedia pri hľadaní potravy alebo vhodného miesta na hniezdenie presne rozoznať narušenie v kmeni stromu. Poklopkávaním po kmeni dokážu odhaliť chodbičky drevokazného hmyzu alebo oslabené miesta vhodné na vytesanie hniezdnej dutiny.
Schopnosť ďatľov vytesávať hniezdne dutiny do kmeňov stromov je medzi vtáčími druhmi jedinečná. Zároveň je veľmi prospešná aj pre iné druhy vtákov, ktoré hniezdia v dutinách stromov, ale samy si ich nedokážu vytesať. Dutiny ďatľov na hniezdenie využíva celý rad ďalších druhov vtákov, napríklad dutiny po ďatľovi čiernom s obľubou vyhľadáva holub plúžik, po ďatľovi veľkom kuvičok vrabčí alebo brhlík lesný a mnohé ďalšie druhy dutinových hniezdičov.
Veľké aj malé…
Našimi najpočetnejšími zástupcami čeľade žlnovitých sú druhy rodu ďateľ (Dendrocopos). Na území Slovenska ich žije sedem druhov.
Najväčším z nich je ďateľ čierny (Dryocopus martius). Tento krásny a nezameniteľný ďateľ je veľký ako havran, má však štíhlejšie telo. Staršie pomenovanie – tesár čierny – výstižnejšie charakterizovalo jeho spôsob života. Ako jediný z našich ďatľov dokáže svojím silným zobákom doslova rozobrať celé tlejúce kmene stromov alebo do nich vytesať veľké diery. V našej prírode sa s ním najčastejšie stretneme v listnatých alebo zmiešaných lesoch, najmä v starých bučinách, často aj v lužných lesoch. Hniezdi najskôr z našich ďatľov, zavčas na jar. Hniezdne dutiny začína tesať už v marci. Vtedy intenzívne bubnuje a ozýva sa doďaleka znejúcim charakteristickým hlasom.
Medzi naše najhojnejšie ďatle patrí ďateľ veľký (Dendrocopos major). Stretneme sa s ním snáď v každom lese, často aj v parkoch alebo ovocných sadoch. Zo všetkých druhov našich ďatľov má najzaujímavejší jedálny lístok. Okrem hmyzu, plodov a semien drevín mu ako potrava niekedy poslúžia aj vajíčka alebo mláďatá iných druhov vtákov. Tie vyberá z dutín alebo búdok. Z vlastnej skúsenosti môžem takéto správanie potvrdiť, keď som pozoroval samca ďatľa veľkého ako vyberal z dutiny mláďatá žltochvosta lesného a odnášal ich ako potravu do svojho hniezda.
Naším najmenším ďatľom je ďateľ malý (Dendrocopos minor). Je veľký asi ako vrabec, s krátkym, ale silným zobákom. Vyskytuje sa prevažne v listnatých lesoch, starých ovocných sadoch alebo stromových alejach. Uprednostňuje najmä presvetlené a teplé lesy v nížinách a pahorkatinách. Keďže nemá zobák taký silný ako ostatné druhy ďatľov, na hniezdenie vždy vyhľadáva suché alebo tlejúce kmene stromov, do ktorých si vytesáva hniezdne dutiny. Na rozdiel od ostatných druhov ďatľov potravu zbiera najčastejšie na tenkých konároch stromov.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
