Osobnosť Štefana Krčméryho (1892 – 1955) sa spája predovšetkým s poéziou, literárnovednou činnosťou a aktívnym pôsobením na kultúrno-spoločenskom poli. V mimoriadne rozsiahlom a rôznorodom zozname jeho organizačných a publikačných výstupov však možno nájsť aj záznamy o lyrických prózach.
Päť textových celkov – ľúbostná korešpondencia Ty a ja. Libsbrífy (1972), báseň v próze Osvobodenie (1932), cyklus deviatich noviel Zimná legenda (1953, samostatne 1957), redakčne vytvorený cyklus Čierne husle (1953), rukopis A ešte letiace tiene (publikovaný v knihe Anny Zelenkovej Veci na dne duše v roku 2012) – predstavuje zlomok Krčméryho diela, na ktorý sa v literárnych reflexiách často zabúda. Dôvodom je okrem ich neporovnateľne menšieho rozsahu v porovnaní s ostatnou tvorbou aj nesystematická vydavateľská príprava. S výnimkou ľúbostnej korešpondencie, ktorá vznikala v rokoch 1920 – 1922, boli všetky prózy napísané v prvej polovici 30. rokov 20. storočia. Roky vydania uvedené pri jednotlivých textoch však ukazujú, že sa k čitateľom prvýkrát dostali oveľa neskôr, v odlišnej etape vývinu slovenskej literatúry a v rôznych edičných konceptoch, ktoré zvýraznili ich vnútornú nejednotnosť.
Písanie ako terapia
Krčméry písal prózy sporadicky, najčastejšie počas svojich pracovných a liečebných pobytov, ktoré iniciovali jeho najbližší s cieľom pomôcť mu v boji proti postupujúcemu duševnému ochoreniu. Ako píše Hela Krčméryová v spomienkovej knihe Puknuté husle (1967), zmena prostredia vždy priaznivo zapôsobila na prepätú myseľ spisovateľa. Odrazilo sa to aj v samotných prózach, v ktorých opisuje osobné impresie z oravskej (Osvobodenie) a švajčiarskej (Jazero) prírody, porovnáva kolorit slovenskej a cudzej kultúry (O rytme lyžiarskom) či beletristicky sprítomňuje historické postavy slovenských dejín (Zimná legenda).
Spoločným znakom textov je básnická reč, nezameniteľný Krčméryho naturel vnášajúci do epických rámcov lyrickú líniu, ktorá sa pozvoľna stáva dominantou každého príbehu. Pred čitateľom sa tak rozprestiera originálna paleta sugestívnych obrazov.
Literárnovedný výskum
Literárnovedný výskum možno viesť viacerými smermi. Prvotným podnetom je kontext celého diela – Krčméry prózami nadviazal tak na svoju básnickú tvorbu (návratné motívy, lyrický jazyk), ako aj na vedecké bádanie (historické fakty, osobnosti). Texty teda poskytujú interpretačný impulz nielen ako aktuálna výpoveď, ale aj ako korelát autorského vývinu.
Ďalším výskumným stimulom je ambícia prózu genologicky definovať. Uplatňovaním lyrických princípov v epickej forme Krčméry vytvoril rad hybridných žánrov, ktoré sa síce dajú zastrešiť pod lyrickú prózu, no jednotlivé texty vyžadujú presnejšie, priliehavejšie určenie. V literárnych reflexiách sa v súvislosti s prózami doposiaľ vyskytli označenia báseň v próze, lyrická meditácia, vyznanie, portrétna skica, reflexívno-meditatívne listy, meditatívna reminiscencia, legenda, rapsodická próza a epizovaná esej. Najmä pri drobných textoch, ktoré nevznikali ako súčasť sústredeného celku, sa dá hovoriť aj o prírodnej impresii či prozaickej alegórii. Až analýza významovej a výrazovej roviny teda ukáže, ktoré determinanty sú kľúčové pre stanovenie literárneho útvaru.
Predčasný odchod
Prózy sú napokon relevantné v textologickom výskume ako dokument poslednej tvorivej etapy, príznačnej vyvrcholením tragického osudu autora. Autenticky zachytávajú Krčméryho duševné poryvy, odkrývajú jeho subjektívne vnímanie historických udalostí a spolu s ďalším materiálom (korešpondencia, pozostalosti, doposiaľ nespracované texty) podávajú svedectvo o jeho predčasnom odchode z verejného literárneho života.
Doteraz predstavujú vydavateľskú výzvu a vyžadujú dômyselne vypracovaný edičný koncept, ktorý ich dokáže na knižnom trhu predstaviť v koherentnej, čitateľsky pútavej podobe.
Mgr. Barbora Zlejšia
Ústav slovenskej literatúry SAV, v. v. i.
Článok vznikol v spolupráci s platformou Mladí vedci SAV.
