Nové paleomagnetické merania upresnili údaje z historických textov Starého zákona a vysvetlili, kto zničil skúmané staroveké mestá v súčasnom Izraeli.
Po vyše polstoročí systematických archeologických výskumov v Izraeli už sotvakto spochybňuje záver, že historické informácie a správy obsiahnuté v textoch Starého zákona treba brať vážne – prinajmenšom ako východisko k serióznym hypotézam a teóriám. Pravda, aj medzi izraelskými vedcami sa stále nájdu niektorí, ktorí neveria v reálnu existenciu dokonca aj takých monumentálnych postáv, akou mal byť kráľ Šalamún. Javí sa však, že starozákonné historické knihy vcelku verne odrážajú peripetie starých Hebrejov s ich predchodcami v krajine, Kanaáncami, susedmi ako Filištínci, Edomiti a Féničania zo súčasného Libanonu a severozápadnej Sýrie (posledne menovaní boli vlastne tiež Kanaánci), či interventmi zo vzdialenejších končín Blízkeho východu, ako boli Egypťania, Aramejci zo Sýrie, Asýrčania a Babylončania. Tí prví de facto aj de iure ovládali Kanaán dávno pred príchodom Hebrejov, ostatní doň zasa opakovane podnikali vpády neskôr. Ďalšiu dobovú mocnosť prelomu bronzovej a železnej doby, Chetitov, už Hebreji na vlastnej koži zrejme nezažili.
Vytesané v kameňoch
Starozákonné texty opisujú celý rad vojnových vpádov, ktorých výsledkom bol zánik severného hebrejského kráľovstva Izrael, podmaneného v roku 722 pred n. l. Asýrčanmi (presnejšie Novoasýrskou ríšou), a napokon aj južného Judského kráľovstva, zničeného Babylončanmi v roku 586 pred n. l. (presnejšie Novobabylonskou ríšou). Na tieto dve kráľovstvá sa okolo roku 930 pred n. l. malo rozpadnúť sprvoti jednotné hebrejské kráľovstvo Izrael panovníkov Saula, Dávida a Šalamúna, ktorého následník Rehoboam neudržal jednotu krajiny.
Obdobia týchto vpádov sú približne známe aj z iných dobových písomných prameňov, ako boli starozákonné – panovníci odnepamäti radi nechali zaznamenávať svoje vojenské úspechy pre večnosť aj v kameni. Nový výskum teraz presne datoval na 17 archeologických lokalitách v Izraeli spálené deštrukčné vrstvy, ktoré padli za obeť dávnym vojenským vpádom zo starozákonných čias. Základným nástrojom boli paleomagnetické merania.
Historická pravda
Na výskume sa podieľalo 20 odborníkov z rôznych vedných odborov a krajín. Prvým autorom výslednej štúdie bol Yoav Vaknim z Telavivskej univerzity a Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme (oboje Izrael). Štúdiu uverejnili v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences. Takto napríklad vyšlo najavo, že za zničenie miest, opísané v Starom zákone, na súčasných lokalitách Tel Rehov, Tel Zayit a Horvat Tevet, ako aj jedného z filištínskych miest Gatu, mohli vojaci kráľa Hazaela z aramejského Damašku.
Paleomagnetické merania však zbavili tohto kráľa – v rozpore s teóriou aktuálne prevládajúcou medzi historikmi – zodpovednosti za zničenie lokality Tel Beth-Shean. Súbežne sa ukázalo, že v prípadoch zničenia niekoľkých starovekých miest v oblasti Negevskej púšte na juhu Judey boli zrejme vinníkmi Edomiti. Tí mohli využiť spomenuté zničenie Jeruzalema a Judského kráľovstva Babylončanmi v 6. storočí pred n. l. Edomiti žili takpovediac v historickom tieni Hebrejov a Filištíncov, ale svoj štátny útvar južne, juhovýchodne a východne od Mŕtveho mora mali už dávno pred príchodom Hebrejov i Filištíncov do predmetnej oblasti.
Zdeněk Urban
