Výskumy ukazujú, že éru dinosaurov na našej planéte ovplyvnili dve globálne katastrofy spojené s vymieraním živočíchov. Rozšíreniu týchto záhadných plazov pomohla sopečná aktivita pred asi 200 miliónmi rokov, k ich zániku prispel pád asteroidu pred 66 miliónmi rokov.
Veľké vymieranie približne pred 200 miliónmi rokov spečatilo osud veľkých, krokodílom podobných jašterov, mnohých morských bezstavovcov a iných živočíchov. Keď sa skončilo, začal sa rozmach dinosaurov. Pevne sa chopili moci a nevídaným spôsobom dominovali suchozemským ekosystémom. K ich náhlemu vyhynutiu pred 66 miliónmi rokov došlo po zrážke obrovského asteroidu so Zemou a po prudkom ochladení klímy.
Ovládnutie pevniny vďaka sopkám
Vedci už dlho zastávajú názor, že vymieranie na konci triasu, pred 200 miliónmi rokov, spôsobilo náhle uvoľnenie obrovského množstva oxidu uhličitého do atmosféry. O zdrojoch tohto oxidu uhličitého sa doteraz len polemizovalo. Vedci z Oxfordskej, Exeterskej a Southamptonskej univerzity vystopovali dejiny viacerých veľkých sopečných erupcií konca triasu, pričom ich zistenia odhalili jasné prepojenie sopečnej aktivity na dávnejšie zistený prudký nárast atmosférického oxidu uhličitého. Tím skúmal obsah ortuti v sedimentoch pochádzajúcich z tohto obdobia. Sopky vylučujú plynnú ortuť, ktorá sa šíri atmosférou a nakoniec sa usadí v sedimentoch. Výskumníci analyzovali sedimenty z Veľkej Británie, Rakúska, Argentíny, Grónska, Kanady a Maroka. Vzorky piatich z týchto šiestich nálezísk vykazovali výrazné zvýšenie obsahu ortuti, ktoré sa začalo spolu s masovým vymieraním na konci triasu a trvalo až do prelomu medzi triasom a jurou o 200 000 rokov neskôr. Lawrence Percival z Oxfordskej univerzity uviedol, že ich výsledky naznačujú, prítomnosť opakovaných epizód sopečnej aktivity na konci triasu. Táto sopečná aktivita bola podľa Percivala zdrojom oxidu uhličitého, ktorý celú katastrofu vymierania začal.
Nezniesli tmu a chlad
Klimatológom sa podarilo zrekonštruovať vplyv malých kvapôčok kyseliny sírovej, vytvorených vo veľkých výškach atmosféry a blokujúcich slnečné svetlo niekoľko rokov po dopade obrovského asteroidu pred 66 miliónmi rokmi, na život na Zemi.
Rastliny zomreli a s nimi aj živočíchy, ktoré sa nimi kŕmili. Už predchádzajúce štúdie skúmali prach, ktorý bol nakrátko vystrelený do atmosféry samotným dopadom vesmírneho telesa – nová štúdia však ukázala, že zákerné kvapôčky viedli k dlhodobému ochladeniu, ktoré pravdepodobne výrazne prispelo k vyhynutiu suchozemských dinosaurov. Ani oceány sa nevyhli katastrofe, keďže ochladenie povrchu v nich zrejme spôsobilo veľmi silné turbulencie, narúšajúce morské ekosystémy. Julia Bruggerová z Postupimského ústavu výskumu klimatických vplyvov (PIK) uviedla, že silné ochladenie po dopade asteroidu, ktorý vytvoril mexický kráter Chicxulub, bolo jednou z najdôležitejších udalostí v dejinách našej planéty. Jej výskum pomáha lepšie pochopiť tragický zánik dinosaurov na konci kriedy. Dopad asteroidu Zem poriadne ochladil – celosvetová priemerná ročná povrchová teplota klesla o minimálne 26 °C. Dinosaury boli zvyknuté na teplé podnebie a po dopade vesmírneho telesa aj v trópoch klesla priemerná ročná teplota z 27 °C na 5 °C. Georg Feulner z PIK doplnil, že dlhodobé ochladenie, spôsobené sírovými aerosólmi, bolo podstatne väčším faktorom masového vymierania než prach, ktorý sa v atmosfére udržal len veľmi krátko. Klíme trvalo približne 30 rokov, kým sa z tohto zásahu spamätala. Výskum dejín Zeme ukazuje, že vyhodnocovanie hrozieb asteroidov v budúcnosti je záležitosťou, ktorá by nemala zaujímať len akademikov. Masové vymierania nám pripomínajú, aký zraniteľný je život na našej planéte.
JK
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
