Počas minuloročného leta sme sa pozerali na najjasnejšiu kométu severnej oblohy za posledných viac ako 20 rokov – kométu Neowise. O ikonickej česko-slovenskej fotografii zachytávajúcej jej postupný vývoj, ktorú si všimli aj v NASA či National Geographic, sme sa rozprávali s naším spolupracovníkom, popularizátorom vedy a astrofotografom Tomášom Slovinským.
V roku 2020 sa očakávalo niekoľko kometárnych nádejí. O ktoré išlo?
Ako prvá sa o pozornosť uchádzala kométa ATLAS, ktorá sa pri priblížení k perihéliu rozpadla, a všetky naše očakávania sa tak presunuli na ďalšiu – v poradí druhú kométu roku 2020. Kométa SWAN síce nemala byť veľmi zaujímavá, no akýmkoľvek vlasaticiam, ako sa kedysi kométy nazývali, sa tešia všetci nadšenci astronómie aj nočnej oblohy. To, že predikcia komét nemusí byť vždy úspešná, ukázala aj kométa SWAN, ktorá svoj prelet pri našej najbližšej hviezde tiež neprežila.
Tomáš Slovinský je astrofotograf a popularizátor astronómie. V roku 2017 sa spolupodieľal na založení edukačnej platformy – prenosného planetária, ktoré popularizuje prírodné vedy na slovenských školách. Jeho najväčšou vášňou je však fotografovanie nočnej oblohy v kombinácii s krásou, ktorú príroda ponúka. Jeho fotografie už štyrikrát vyhrali snímku dňa APOD v NASA a raz geovedeckú snímku dňa EPOD. Objavili sa však aj v magazíne BBC Sky At Night, v galérii organizácie The World At Night, v magazíne International Meteor Organization či vo fínskom magazíne Tähdet ja avaruus.
Ako sa objavila kométa Neowise?
Koncom marca roku 2020 kozmický prehliadkový systém NEOWISE (Near-Earth Object Wide-field Infrared Survey Explorer), patriaci NASA/JPL/CALTECH ako prevádzkovateľovi, objavil novú kométu. Tá dostala svoj názov práve po tomto systéme. Na začiatku sa javila iba ako všedná kométa, ktorá mala dosahovať magnitúdu 17, teda hlboko pod dosahom stredne veľkých astronomických prístrojov. Kométa Neowise, presnejšie C/2020 F3, sa medzi 22. a 28. júnom zjavila aj v koronografe SOHO, ktorý pravidelne zaznamenáva aktivitu slnečnej koróny. Na prvých záberoch vyzerala nesmierne zaujímavo. Mnohí už tak trochu tušili, že ak kométa prežije prelet perihéliom, tak magnitúda 17 nebude jej definitívna zdanlivá jasnosť a čaká nás niečo oveľa zaujímavejšie. Po sklamaní z predošlých komét roku 2020 sme len dúfali, že túto čaká dlhší život.
Vaše očakávania sa naplnili…
Kombinácia nočných svietiacich oblakov a nádeje vidieť kométu na rannej oblohe nedala spať mnohým astronómom. Jednému z nich – Petrovi Horálkovi zo susedného Česka sa vďaka jeho záberom podarilo potvrdiť, že kométa svojou ťažkou skúškou prešla. Išlo vôbec o prvý fotografický záznam kométy na rannej oblohe. V najväčšom priblížení k Slnku sa kométa ocitla 4. júla 2020, a to vo vzdialenosti 0,29 AU (AU – astronomická jednotka – 150 000 000 km), dokonca bližšie ako planéta Merkúr. Počas prvých dní pozorovania všetci pozorovatelia len ťažko skrývali nadšenie. Kométa bola síce na začiatku ťažšie viditeľná neskúseným okom, no to, že ju bolo vidieť tesne pred východom Slnka, napovedalo, aká je v skutočnosti jasná. Jej zdanlivá jasnosť totiž dosahovala magnitúdu 1, čo znamenalo, že bola na začiatku jasnejšia než hviezdy Veľkého voza. Takto jasnú kométu sme na severnej pologuli nevideli už viac než 20 rokov. Poslednou podobnou kométou bola známa Halova-Boppova kométa pozorovaná v roku 1998.
Kusy ľadu a skál
Kométy sú kusy ľadu a skál krúžiace po ďalekých dráhach našej slnečnej sústavy. Niekoľko ich zablúdi k Slnku, niektoré v pravidelných intervaloch. Vtedy sa zamrznuté chemické látky v kométe vyparia a utvoria žiarivú komu (hlavu) a dlhé chvosty prachu a plynu.
Odkiaľ a za akých podmienok sme mohli kométu vidieť?
Počas prvých júlových dní sme za Neowiskou nemuseli cestovať ďaleko od presvetlených miest a kométu sme si tak mohli vychutnať aj z metropol. Začiatkom júla ju stále rušil Mesiac, ktorý však pomaly ubúdal, a my sme s napätím čakali, ako bude vyzerať na tmavej nočnej oblohe. V momente, keď Mesiac zapadol, urobili dobre tí, ktorí sa ju vydali hľadať ďaleko od miest, aby svetelné znečistenie nerušilo pohľad na jej skvostné chvosty – oba boli totiž veľmi dobre viditeľné voľným okom. Ten, kto mal po ruke aj triéder, uvidel impozantné detaily.
Ako sa kométa vyvíjala v čase?
V polovici júla kométa dosiahla najlepšie podmienky na jej pozorovanie. Bola ešte ovplyvnená slnečným vetrom, no čoraz bližšie k Zemi. A 23. júla nastalo najväčšie priblíženie k našej planéte – 0,69 AU. Práve vtedy bol iónový chvost kométy najdlhší – fotograficky cez 40 stupňov na oblohe, no v skutočnosti dlhý niekoľko miliónov kilometrov. Kométa sa vtedy nachádzala pod veľmi známym asterizmom – Veľkým vozom. Jej chvosty sme si mohli vychutnať dokonca len voľným okom. Po jej najväčšej šou začala rapídne slabnúť a opäť začal narúšať výhľad na ňu Mesiac. Zaujímavý bol aj vývoj hlavy kométy. Na začiatku, keď bola najväčšmi obklopená prachom z jadra, sme ju pozorovali ako jasný bielo-žltý objekt. Po 23. júli však postupne zelenela. Zapríčinila to plynná koma, ktorá bola hlavným zdrojom svetla okolo kometárnej hlavy po prechode prízemím (perigeum – bod, v ktorom je nebeské teleso najbližšie k Zemi).
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
