Nech si vyhľadáte ktorýkoľvek z rebríčkov svetových metropol zoradených podľa kvality života v nich, na niektorom z popredných miest narazíte na hlavné mesto Rakúska Viedeň. Vo väčšine z nich sa Viedeň dokonca opakovane umiestňuje ako prvá.
Nie je to náhoda. Viedeň je jedno z najväčších sídel v Európskej únii počtom obyvateľov, ktorí bývajú priamo v meste, nie je však preľudnená, ani hektická. Svoju cisársku minulosť prezrádza rozlohou a architektúrou, zároveň však dokázala akúsi príslovečnú ospalosť záverečnej éry niekdajšieho Rakúsko-Uhorska a tesne po ňom sa pretransformovala do svojej súčasnej prívetivosti. Tá sa možno ťažko definuje, je ju však určite cítiť: aj pre ňu býva Viedeň označovaná za najvhodnejšie mesto pre život na celej planéte.
Rodisko 20. storočia
Mimochodom, dojem ospalosti môže mýliť. Keď v januári 1922 prišiel do Viedne prednášať Albert Einstein, bolo to len pár mesiacov predtým, ako dostal Nobelovu cenu za svoj objav zákonitostí fotoelektrického javu. Fyzik, ktorý bude navždy spájaný s teóriou relativity, sa vtedy vo viedenských uliciach iba tesne minul s Erwinom Schrödingerom, viedenským rodákom, ktorému vďačíme za objavy kvantovej mechaniky – a za myšlienkový experiment o mačke, ktorá je zároveň živá i mŕtva. E. Schrödinger totiž krátko predtým prijal miesto asistenta na univerzite v nemeckej Jene.
A práve tak ako k Viedni prvých dekád 20. storočia patrili ľudia, ktorí otriasli základmi prírodných vied, patril k nej napríklad aj Sigmund Freud, ktorý takpovediac priamo zo svojho slávneho terapeutického gauča v pracovni na Berggasse 19 otriasol našimi predstavami o ľudskej psyché. Alebo mladý Ludwig Wittgenstein, považovaný za jedného zo zakladateľov analytickej filozofie mysle, jazyka či matematiky. Vo Viedni tých čias bolo možné stretnúť výtvarníkov Gustava Klimta, Oskara Kokoschku či Egona Schieleho, ktorí predznamenali moderné smery v maliarstve. Do rovnakého obdobia patrí hudobný skladateľ Arnold Schönberg, ktorý počas svojho pôsobenia vo Viedni v rokoch 1903 až 1925 so svojimi žiakmi Albanom Bergom a Antonom Webernom položili základy hudobnej avantgardy.
Mimochodom, títo predstavitelia tzv. druhej viedenskej školy (prvou boli sto rokov pred nimi Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn a Ludwig van Beethoven) sa cítili byť pokračovateľmi diela skladateľa Gustava Mahlera, ktorý bol do roku 1907 zamestnaný ako šéfdirigent Viedenskej opery a vo Viedni o tri roky neskôr aj zomrel.
Viacjazyčné centrum
Viedeň bola skrátka rodiskom mnohých nových myšlienok a častým útočiskom ľudí, ktorí otvárali dvere modernej dobe vo vede, technike aj v umení a kultúre. Hoci ešte do začiatku 20. storočia bola považovaná za najväčšie nemecko jazyčné mesto na svete (už vtedy mala dva milióny obyvateľov), nemčina nebola jediným jazykom Viedenčanov. Celé storočia, ale najmä od vojen s Napoleonom, keď sa stala oficiálne centrom habsburského rakúskeho cisárstva a neskôr Rakúska-Uhorska, prirodzene priťahovala vedcov či umelcov z celej ríše.
Nikdy nebola kozmopolitnou v modernom význame tohto slova. Na jej uliciach však zneli takmer rovnako frekventovane ako nemčina aj jazyky ostatných národov žijúcich v monarchii. Medzi nimi potom predovšetkým čeština – napokon, ako sa zvyklo hovoriť, že Budapešť do veľkej miery stavali murári zo súčasného Slovenska, potom o Viedni platí, že za svoju historickú podobu významne vďačí remeselníkom z Čiech a Moravy.
Hlavné mesto moderného Rakúska je teraz rozľahlou metropolou na oboch brehoch Dunaja. Priamo v meste žijú približne dva milióny, spolu s predmestiami je to asi 2,6 milióna ľudí. V niektorých zdrojoch sa spomína, že k širšej Viedni možno vlastne prirátať aj našu Bratislavu – vzhľadom na spoločnú históriu aj na skutočnosť, že obe mestá delí od seba sotva 50 km – a toto súmestie má spoločne viac ako tri milióny obyvateľov.
R, foto Pixabay
