Za rozdielmi v túžbe cvičiť môžu byť aj mikróby v črevách. Vedci študovali v myšiach špecifické mikrobiálne molekuly, ktoré stimulujú ich túžbu behať. Mikrobiológ z Pensylvánskej univerzity Christoph Thaiss a jeho kolegovia skúmali myši, ktoré prebehli v kolieskach na behanie v klietkach za 48 hodín aj viac ako 30 kilometrov, a také, ktoré sa tam pohybovali len zriedka.
Aktívne a lenivé myši nevykazovali veľké rozdiely v genetike alebo biochémii. Aktívne myši však mali tendenciu menej cvičiť po liečbe antibiotikami, ktoré čiastočne hubia aj mikrobióm. Aktivita určitých mozgových génov sa znížila spolu s hladinou dopamínu, neurotransmitera, ktorý sa spája s bežeckým vzrušením – pocitom pohody prichádzajúcim pri dlhodobom cvičení. Myši, ktorým chýbajú črevné baktérie, sa zasa stávajú aktívnejšími, keď dostanú niektoré črevné mikróby z energických myší. Zdá sa, že tieto baktérie vysielajú signál, ktorý narúša enzým zodpovedný za rozklad dopamínu v mozgu, čo spôsobuje, že sa neurotransmiter hromadí v mozgovom centre odmeňovania.
Platí to aj u ľudí? Vedci upozorňujú na odlišnú svalovú štruktúru a biochémiu hlodavcov a ľudí. Napriek tomu sa zistilo, že maratónci mávajú vysoké hladiny určitého črevného mikróbu a preukázaná je aj úloha dopamínu – systém odmeňovania je takým ústredným aspektom fyziológie, že takmer určite funguje aj pri iných cicavcoch.
Zo stránky Science spracovala BP
