Vedci objavili na africkom kontinente najstaršiu známu ukážku využívania dreveného konštrukčného materiálu praľuďmi.
Sú veci, o ktorých vedci napriek zásade byť neustále v strehu a pochybovať aj o zdanlivo samozrejme daných skutočnostiach a záveroch predsa len takmer nepochybujú. Zväčša ide o situácie, keď nemajú naporúdzi pevné dôkazy toho či onoho, ale uplatnia tzv. zdravý, respektíve sedliacky rozum.
Drevené konštrukcie
K takým prípadom patria aj otázky týkajúce sa iného ako potravinového využívania rastlín a rastlinných materiálov našimi dávnymi predkami. Sotvakto by sa sporil s názorom, že sa muselo objaviť vo veľmi hlbokej minulosti. Veď dlhodobé terénne výskumy doložili rôzne využitie aj u našich najbližších príbuzných v živočíšnej ríši, ľudoopov, osobitne šimpanzov, goríl a v menšom rozsahu orangutanov. Išlo napríklad o systematické budovanie si hniezd na spanie z konárov a lístia, používanie paličiek a palíc pri získavaní potravy (hmyz, korienky), ale aj pri obrane či útoku proti rivalom z domovskej alebo inej skupiny vlastného druhu, prípadne proti predátorom. Jedno sú však racionálne očakávania, druhé pevné dôkazy.
Archeológom sa teraz podarilo premeniť ďalšie také racionálne očakávanie v spomenutom kontexte na dôkazmi podopretú skutočnosť. Podľa konsenzuálneho očakávania mali tvory na evolučnej línii vedúcej k nám už veľmi dávno pochopiť, že veľké kusy dreva či brvná možno použiť na úpravu vstupov do ich príbytkov v jaskyniach a pod skalnými prevismi aj blízkeho okolia (mostíky cez vodné toky, improvizované rebríky so zárezmi a pod.) alebo dokonca na budovanie jednoduchých stavieb a konštrukcií s obytným a pracovným účelom. Spoľahlivé dôkazy takého zaobchádzania s kmeňmi stromov, či už vyvalenými vetrami, alebo cielene zoťatými, však dosiaľ pochádzali až z posledného stotisícročia. Dodatočné, spoľahlivo datované podstatne hlbšie v čase, priniesol nový výskum z oblasti, kde sa stretávajú stredná, východná a južná Afrika.
Prekvapenie od vodopádu
Praľudia začali budovať drevené konštrukcie oveľa skôr, ako predpokladala súčasná odborná diskusia. Taký záver jednoznačne vyplynul z vykopávok na archeologickej lokalite Kalamboské vodopády v africkej Zambii. Vykopávky uskutočnil a analyzoval štrnásťčlenný tím vedcov z Veľkej Británie, Portugalska, Belgicka a Zambie, ktorý viedol Larry Barham z Liverpoolskej univerzity (Veľká Británia). Išlo o špecialistov z viacerých výskumných odvetví a výsledky uverejnili v časopise Nature. Vodopády na rovnomennej rieke sa nachádzajú pri východnom brehu jazera Tanganika. Zjavne prastaré kusy dreva opracované na nástroje sa tam našli už v 50. rokoch minulého storočia, no nepodarilo sa ich datovať. Mimoriadne zaujímavé sú však nálezy z vykopávok z roku 2019. Zahŕňajú dve prekrížené brvná so zárezmi, aby do seba lepšie zapadli. Brvná sa našli v piesku nasiaknutom vodou.
Praľudia na evolučnej ceste
Brvná boli datované do doby pred najmenej 476-tisíc rokmi. To znamená, že tieto veľké kusy dreva museli opracovať bližšie neurčení praľudia, ktorí žili v dobe, keď sa ešte plne nesformoval náš druh Homo sapiens čiže sapienti. Nálezy veľmi starých drevených artefaktov južnejšie v Afrike boli pôvodne (v 30. rokoch minulého storočia) priradené samostatnému druhu Homo helmei, ktorého najznámejšou fosíliou je tzv. Florisbadská lebka, pomenovaná podľa sídla v blízkosti nálezovej lokality. Toho sa napokon stále držia niektorí vedci, ako v roku 2000 zhrnuli Sally McBreartyová z Connecticutskej univerzity v Storrse a Alison Brooksová z Univerzity Georgea Washingtona vo Washingtone (oboje USA).
Novšie analýzy sa skôr prikláňajú k neskorému Homo heidelbergensis, ale predovšetkým k veľmi skorému Homo sapiens (ak už sa takto pračlovek na evolučnej ceste k nám dal nazvať). Tieto nové názory vychádzajú z viacerých anatomických podobností s aktuálne najstaršími známymi fosíliami zreteľných sapientov, ktoré pochádzajú z marockého náleziska Džebel Irhúd.
Zdeněk Urban
