Sovy patria medzi tajomné a legendami opradené živočíchy. V našej prírode sa vyskytuje deväť druhov. Mnohé z nich sú známe, iné unikajú našej pozornosti. Jedným z takýchto druhov je aj málo známy a nenápadný kuvičok vrabčí.
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum) je najmenšia európska sova. V porovnaní s našou najväčšou sovou – výrom skalným (Bubo bubo), ktorého výška je asi 75 centimetrov –, dorastá kuvičok len do 15 až 19 cm, čo je porovnateľné s veľkosťou škorca. Preto pripomína skôr nejakého spevavca ako sovu. Na svoju veľkosť má však pomerne robustné telo s guľatou hlavou, ktorá je z hornej strany plochá. Jeho malé žlté oči sú umiestnené blízko pri sebe a z vrchu olemované krátkym svetlým nadočnicovým prúžkom, čo mu dodáva nahnevaný výraz. Sfarbením sa podobá na známejšieho kuvika obyčajného (Athene noctua). Z vrchnej strany je šedohnedý, posiaty drobnými bielymi škvrnami, zospodu belavý s hnedou hruďou a čiarkovaným bruchom. Krátky chvost je tmavohnedý s bielymi koncami pier a s niekoľkými svetlými prúžkami. V lesnom poraste je preto kuvičok dokonale maskovaný, a to nielen vďaka svojej veľkosti, ale aj nenápadnému zafarbeniu. Aj jeho let, podobne ako pri iných druhoch sov, je priamy, rýchly a veľmi tichý. Pri prelete väčších vzdialeností letí vlnkovito, podobne ako ďatle.
Obyvateľ starých lesov
Kuvičok vrabčí sa vo svete vyskytuje v dvoch oddelených areáloch. Rozsiahly výskyt má hlavne v Škandinávii a v severovýchodnej Európe. Druhý areál je nesúvislý a sústredený najmä do niektorých horských oblastí strednej a južnej Európy.
Obýva najmä staré ihličnaté alebo zmiešané lesy, predovšetkým v horách až po hornú hranicu lesa. Najlepšie mu vyhovujú porasty vo veku nad 50 rokov s dostatkom dutín, ktoré využíva na hniezdenie, odpočinok a niekedy aj na ukrývanie potravy. Menej často sa vyskytuje v pahorkatinách a pomerne vzácne aj v nížinách. Jeho výskyt je v našej prírode najčastejší od nadmorskej výšky 400 metrov až po hornú hranicu lesa, prevažne v smrekových lesoch.
Typickým biotopom kuvička sú miesta, kde sa stretáva mladá smrečina so starším a redším smrekovým lesom. Mladý a hustý porast využíva ako úkryt, kde sa v prípade núdze ukrýva pred lesnými predátormi alebo inými vtákmi. Najradšej však má lesy pralesovitého charakteru s výskytom čistín a s prítomnosťou vody – horských potokov a mokradí. Svojmu biotopu je verný a pokiaľ nie je rušený, zotrvá v ňom niekoľko rokov.
V našej prírode je kuvičok stály hniezdiaci druh, ktorý sa aj v zimných mesiacoch najčastejšie pohybuje v okolí svojho hniezdiska. Na území Slovenska žije najmä vo vyšších pohoriach, v starších smrekových, jedľovo-bukových a jedľových porastoch prevažne na strednom a východnom Slovensku. Pomerne rozšírený je najmä na Orave, kde patrí medzi najhojnejšie sovy.
Dutinový hniezdič
Najvhodnejším obdobím, kedy možno kuvička spozorovať a počuť, je obdobie jeho toku, ktoré prebieha dvakrát ročne. Najintenzívnejší tok je v jarných mesiacoch, v marci a apríli. Na začiatku hniezdneho obdobia sa najmä za súmraku a na svitaní samec ozýva typickým monotónnym pískaním, znejúcim ako pískané ťjú, ťjú. Obhajuje si tak svoje hniezdne teritórium a láka samicu. Často pritom vletuje do hniezdnej dutiny, z ktorej hneď vykúka von za neustáleho pískania. Ak sa mu podarí prilákať samicu, takto jej ukazuje vybrané miesto na hniezdenie.
Párenie prebieha na konári v blízkosti dutiny, najčastejšie podvečer a za svitania. Kuvičky hniezdia raz ročne, vždy v opustenej stromovej dutine, najčastejšie po ďatľovi veľkom (Dendrocopos major) alebo iných žlnovitých vtákoch. Príležitostne zahniezdia aj v búdke. Výška dutiny býva zvyčajne vo výške štyri až osem metrov nad zemou.
V druhej polovici apríla alebo na začiatku mája samica znáša štyri až šesť čistobielych vajíčok. Hniezdo si nestavia, ale vajíčka kladie na holý podklad dutiny. Inkubácia trvá asi 28 dní. Po znesení predposledného alebo posledného vajíčka ich zahrieva výlučne samica a počas tejto doby ju samec na úsvite a za súmraku pravidelne kŕmi. Mláďatá sa liahnu krátko po sebe.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
