Vodné mlyny v Kvačianskej doline v Chočských vrchoch sú známou a vyhľadávanou turistickou destináciou. Niet sa čomu čudovať, nachádzajú sa v jednej z najmalebnejších slovenských dolín kaňonového charakteru v Národnej prírodnej rezervácii Kvačianska dolina.
Mlyny na Oblazoch sú súčasťou náučného chodníka vedúceho Prosieckou a Kvačianskou dolinou a ľahko sa k nim dostanete pešo aj na bicykli.
Mlelo sa v hustých lesoch
Pre dnešného človeka je umiestnenie mlynov hornej časti Kvačianskej doliny, pomerne ďaleko od najbližších obcí (Kvačany, Huty, Veľké a Malé Borové), nepochopiteľné. Z pohľadu mlynárov však bolo ideálne. Lokalita, ktorú pre stavbu mlynov vybrali, miesto zvané Oblazy, sa nachádza pri sútoku Hutianky, Borovianky a Ráztočianky.
Tieto horské bystriny mali po väčšinu roka dostatočný prietok vody a spád na poháňanie mlynských kolies. Prechádzala tadiaľ aj dôležitá cesta spájajúca Liptov s Oravou a Poľskom. Prístupové komunikácie vedú aj v súčasnosti cez husté lesy a tiesňavy, a tak si len ťažko dokážeme predstaviť, ako po nich pešo alebo na konských povozoch prepravovali obilie a múku.
Keďže mlyny boli pre hospodársky život okolitých obcí nesmierne dôležité, v Oblazoch a v ich blízkosti postavili v 19. storočí hneď tri. Tretí mlyn, situovaný údajne hlbšie v doline, pod Roháčom, však ešte v tom istom storočí vzala veľká voda. Dva zachované mlyny v Oblazoch sú horského typu, jedinečné technické pamiatky nachádzajúce sa v pôvodnom prírodnom prostredí.
Gejdošovci a Brunčiakovci
Horný mlyn, zvaný tiež Gejdošovský, postavila obec Sviňarky, teraz Malé Borové, pre potreby jej obyvateľov. Bol trojpriestorový, umiestnený na kamennej podmurovke a jeho koleso poháňala horným náhonom len voda Hutianky. Jej prietok a spád stačili na poháňanie pomerne jednoduchých zariadení na mletie obilia a výrobu šindľov. S pomocu božej budoval dom tento Ondrej Majdák mlinár, roku 1896 – píše sa na strednom tráme horného mlyna. Od roku 1920 tu žili manželia Gejdošovci, ktorí v mlyne strávili temer celý život. Posledný raz sa tu mlelo v roku 1974. Vdova po mlynárovi Gejdošovi predala mlyn Krajskému pamiatkovému ústavu so sídlom v Banskej Bystrici v roku 1977.
Dolný mlyn – Brunčiakovský – je v súčasnosti podstatne väčší. Pôvodne mal len dva priestory – izbicu a mlynicu. Postupným dobudovaním získal terajší pôdorys v tvare písmena L. Koleso poháňalo mlynské zariadenia, šindliarku a jednoduchú pílu bez automatického posuvu s jedným alebo dvoma listami, a tiež dynamo, slúžiace pravdepodobne nielen na svietenie, ale aj na zváranie. Vzadu za mlynom stála malá kováčska dielňa, bez ktorej sa mlynár nezaobišiel.
Dolný mlyn využíval cez horný náhon vodu zo sútoku všetkých troch potokov, a tak si jeho stavitelia, bratia Brunčiakovci, zadovážili v roku 1936 modernú mechanickú pílu na rezanie dosák – liatinový gáter od firmy Gustav Topan Wien, vyrobenú okolo roku 1890. Obrovské a ťažké zariadenie dopravili po častiach na saniach cez Kvačiansku dolinu. Píla mala nastaviteľný posuv a záves na 14 píl.
Brunčiakovci tu žili a pracovali do 50. rokov 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sa využívala najmä píla, ktorú v roku 1955 zaplombovali. Majiteľ gáter znefunkčnil, čím ho pravdepodobne zachránil pred úplným zničením a rozkradnutím. Vzdialenosť oboch objektov od obývaných oblastí a ich relatívna nedostupnosť odrádzali vandalov, no mlyny pustli a podliehali prírodným živlom a napokon aj filmárom, ktorí sa ich usilovali prestavať ako kulisy.
Zachráň, čo môžeš
Koncom 70. rokov 20. storočia boli už obidva mlyny v dezolátnom stave. Nádej na ich obnovu bola – vzhľadom na stav mnohých iných pamiatok na Slovensku i na ich nedostupnosť – minimálna. Horný mlyn navyše zavalil zosuv pôdy z nedokončenej cesty, ktorá mala viesť Kvačianskou dolinou do Liptova. V roku 1980 však spustnuté objekty nečakane ožívajú – prichádzajú dobrovoľníci zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, najmä z dnes už legendárnej Základnej organizácie č. 6, ktorá sa venovala záchrane a obnove pamiatok ľudovej architektúry. Vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, sa pustili do čistenia objektov, zakresľovania projektov či plánov a katalogizovania jednotlivých častí. A následne aj do obnovy objektov, ktoré im síce nepatrili, ale ktoré bolo treba zachrániť. Ochranári zo Šestky mali už s drevenými stavbami skúsenosti, tu si však museli poradiť aj s vodným živlom. Dva vodné prahy (hate), z ktorých sa odvádza voda na mlynské kolesá, stavali štyrikrát.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v augustovom vydaní časopisu Quark.
Quark si môžete aj objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
Rút Facunová
(S použitím zápiskov Mira Čárskeho, Pavla Kanoša, článkov Petra Kresánka a knihy Mikuláša Maňa Hubu Ideál, skutočnosť a mýtus)
Foto Ján Lacika
