Jadrovú elektráreň Búšehr, ktorá predstavuje istú analógiu k našej elektrárni v Mochovciach, prevádzkujú v seizmicky aktívnej oblasti. Jej dostavbu sprevádzali extrémne podmienky, desiatky rokov sa na stavenisku nič nedialo a v jeho okolí zúrila iránsko-iracká vojna.
História projektu jadrovej elektrárne Búšehr siaha až do 70. rokov minulého storočia, keď sa Irán rozhodol naštartovať jadrovú energetiku. Výstavba jadrových elektrární sa mala stať príležitosťou pre rozvoj iránskeho hospodárstva a priemyslu. Začalo sa hľadanie vhodných variantov pre výstavbu prvej jadrovej elektrárne nielen v Iráne, ale tiež na Blízkom východe. Ako najvhodnejšiu lokalitu zvolili výbežok do mora v Perzskom zálive, vzdialený asi 20 kilometrov od obce Búšehr.
Prvá návšteva v Sovietskom zväze
V roku 1973 navštívila iránska delegácia pod vedením Muhammada Rezu Šáha Pahlavího Sovietsky zväz, konkrétne Novovoronežskú jadrovú elektráreň. V nej vždy pripravovali ukážkové verzie reaktorov VVER rôznych typov pred tým, než sa rozšírili do ruských a zahraničných elektrární. Delegácia tu hľadala skúsenosti sovietskych odborníkov s mierovým používaním jadra a posudzovala možnosť uzavrieť s nimi dohodu na výstavbu prvej iránskej jadrovej elektrárne. V Novovoronežskej elektrárni bol vtedy čerstvo uvedený do prevádzky prvý blok s reaktorom typu VVER-440, ktorý sa neskôr rozšíril okrem krajín Sovietskeho zväzu aj na Slovensko, do Česka a do Fínska. Iránska strana však očakávala, že jednotlivé bloky plánovanej elektrárne budú mať vyšší elektrický výkon. Treba pripomenúť, že prvý blok typu VVER-1000 uviedli do prevádzky v roku 1980 ako piaty blok Novovoronežskej elektrárne. Projekt síce rozpracovali, výstavba sa začala v roku 1974, ale ruské firmy uplatňujú prístup, že najskôr sa nové typy reaktorov overujú na domácej pôde.
Na úvod nemecký koncern Kraftwerk
Krajiny vtedajšieho západného bloku mali už prevádzkové skúsenosti s reaktorom s výkonom približne 1 000 MW, takže Irán sa obrátil na ne. Voľba napokon padla na nemecký koncern Kraftwerk Union (KWU, neskôr súčasť spoločnosti Siemens a Areva) a projekt analogický druhému bloku jadrovej elektrárne Biblis, ktorý bol v tom čase vo výstavbe. Na víťazstve tohto 1 250 MW bloku zohral istú úlohu aj tlak západných krajín a mocenský boj o vplyv na Blízkom východe.
S ajatolláhom Chomejním prišli sankcie a vojna
Práce na dvoch blokoch sa začali v roku 1975 a plánovanými termínmi uvedenia do prevádzky boli roky 1980 a 1981. V roku 1979 sa však ajatolláh Chomejní chopil moci počas iránskej islamskej revolúcie, ktorá priniesla výrazné ochladenie vzťahov so Západom.
Spojené štáty uvalili na Irán sankcie a Nemecko sa k nim pridalo. V dôsledku zmrazenia finančných prostriedkov v zahraničných bankách prestal Irán posielať platby spoločnosti KWU. Bonská vláda zastavila vydávanie exportných povolení na dodávku komponentov pre JE Búšehr a projekt sa zastavil. V tom čase boli práce na prvom bloku hotové na 85 % a na druhom bloku asi do polovice. V roku 1980 vypukla iránsko-iracká vojna, počas ktorej sa elektráreň stala terčom niekoľkých leteckých útokov. Poškodili sa ochranné obálky blokov a niektoré pomocné budovy boli úplne zničené. Pôvodne dodané komponenty síce zakonzervovali, ale počas vojny sa k väčšine z nich stratila dokumentácia.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 4/2017.Časopis Quark si môžete objednať tu alebo na adrese: predplatne@quark.sk
R
