Napriek rôznym klimatickým odchýlkam sa marec ešte vždy považuje za prvý jarný mesiac. Počas neho sa nedočkavé kvety tlačia spod zeme, aby priniesli hmyzu prvú potravu a ľuďom potešenie.
Ani si to možno neuvedomujeme, koľko rôznorodých farieb na nás vyťahuje kvetena a akú pozoruhodnú skupinu medzi nimi tvoria jarné kvety modrej farby.
Samotná modrá farba patrí medzi základné farby farebného spektra s vlnovou dĺžkou približne 470 nm. Niektoré kvety však klamú – vnímame ich ako modré, ony však nie sú jednofarebné, farbu menia. Dobrým príkladom je pľúcnik lekársky. Mladé kvietky má nežne ružové, staršie získajú obyčajne po opelení tmavú blankytnomodrú farbu. Túto zmenu spôsobuje zmena pH, podobne, ako sme to v škole zažili pri pokusoch s lakmusovým papierom na overovanie kyslosti a zásaditosti. Modro sfarbené kalichy môžu signalizovať aj to, že je kvet už opelený a pre opeľovačov je teda neatraktívny pre malé množstvo nektáru. Sfarbenie kvetov spôsobujú vo vode rozpustné pigmenty – antokyány. Patria medzi flavonoidy, rastlinné produkty látkovej premeny, známe vďaka svojmu antioxidačnému pôsobeniu na ľudský organizmus (najpopulárnejšie flavonoidy obsahuje červené víno, kakao, čierne ríbezle, arónia či ostružiny). Antokyány sa nachádzajú vo vakuolách buniek niektorých rastlín. Okrem pľúcnika je podobným dvojfarebným efektom známa napríklad tiež nezábudka močiarna či hortenzia. Antokyány však obsahuje aj červený kvet maku, ruže, nájdeme ich tiež v čiernych ríbezliach, vtáčom zobe, hrozne alebo listoch červenej kapusty.
Najskromnejšia
Titul najskromnejšia si vyslúžila fialka voňavá (Viola odorata), ktorá sa krčí skromne v podraste listnatých lesov, krovín, parkov, sadov a záhrad. V dobrých podmienkach dosahuje výšku 10 až 15 cm. Má okrúhle listy, rozmnožuje sa plazivými zakoreňujúcimi výhonkami. Je to jeden z prvých poslov jari, obľúbený aj pre svoju príjemnú vôňu.
Liečivky
Viacero druhov jarných rastlín sa priam ponúka do našej komory v podobe sušenej drogy na prípravu čaju, záparu či odvaru. Jar je začiatkom bylinkárskej sezóny a nechýbajú medzi nimi ani modré kvety. Jednou z typických liečiviek je pľúcnik lekársky (Pulmonaria officinalis), trváca bylina vysoká 15 až 30 cm. Jeho kvety sa podobajú na prvosienky, ktoré tiež kvitnú v marci až máji, no niektorí si ho dokonca mýlia s kostihojom. Táto hojne sa vyskytujúca chlpatá borákovitá rastlina obľubuje listnaté i zmiešané lesy, kríky, kyprú pôdu bohatú na humus. Zbiera sa kvitnúca vňať, aby odvar zo sušenej alebo čerstvej drogy pomohol najmä pri chorobách dýchacích ciest, predovšetkým pri namáhavom kašli, ale využíva sa aj na dezinfekciu, podporu potenia, liečbu hnačky či na obklady.
Neprehliadnuteľnou marcovou bylinou, vysokou 8 až 25 cm, je pečeňovník trojlaločný (Hepatica nobilis). Prízemné listy má dlhostopkaté, lesklé a ako názov prezrádza, rovnomerne trojlaločné. Okvetné lístky mu žiaria modrofialovou farbou a za dažďa sa zatvárajú. Pečeňovník nie je na Slovensku rovnomerne rozšírený, keďže obľubuje trochu vlhkú, vápnitú, hlinitú pôdu, bohatú na humus, akou disponujú listnaté lesy. Samotné pomenovanie rastliny napovedá, že pomáha pri bolestiach žlčníka a chorobách pečene, ale tiež pri problémoch s močovým mechúrom a obličkami. Odvar z pečeňovníka sa odporúča aj ako obklad na rany.
kalichmi s oranžovými bliznami.
Otužilci sa neboja snehu
Šafran Heuffelov (Crocus heuffelianus) môžeme považovať za všeobecne známu nízku rastlinku, kvitnúcu už v čase topenia sa snehu počas marca až mája, v závislosti od nadmorskej výšky. Nachádzame ho pospolito na horských lúkach, trávnatých holiach, lesných čistinkách, ako aj v riedkych pasienkových porastoch. Rastlina má podzemnú hľuzu s hnedým šupinatým obalom, ktorú obľubuje diviačia zver a dokáže pre ňu rozryť šafranové polia ako oráčinu aj nad hornou hranicou lesa. Tri až štyri tmavozelené nenápadné lesklé listy trávovitého vzhľadu so striebristobelavou strednou žilkou uprostred vyrastajú z hľuzy po odkvitnutí. Nápadný je veľký fialový, zriedka belavý kvet pozostávajúci zo šiestich okvetných lupienkov, zrastených do dlhej lievikovitej rúrky, na hornom okraji s tmavšou fialovou obrubou. S fialovými lupienkami farebne ostro kontrastujú pomarančovožlté trojlaločné blizny. Obľúbené a neobyčajne cenené kuchynské korenie pochádza však z kultúrne pestovaných rastlín šafranu siateho. Krása šafranových kvietkov sa rýchlo pominie, kvitnú len niekoľko dní. Počas kvitnutia sú však kvety tejto podmanivo sfarbenej rastliny v neustálom pohybe. Keď sa blížia tmavé mraky, ihneď sa zatvárajú, aby sa o chvíľku, len čo sa zasa vyjasní a zasvieti slnko, rýchlo otvorili. Akýsi vnútorný teplomer šafranu je neobyčajne citlivý a reaguje na teplotné výkyvy menšie než 1 °C. Túto obdivuhodnú schopnosť si všimli už naši predkovia, ktorí ju zachytili vo výstižnom ľudovom pomenovaní – zimomriavky.
teplom roztápa snehovú prikrývku nad sebou.
V alpínskom pásme sú jednoročné rastliny veľmi zriedkavé, pretože v týchto prírodných podmienkach jar a leto trvajú veľmi krátko. Nad hornou hranicou lesa trvá vegetačné obdobie dva až tri mesiace a je teda kratšie ako v severskej tundre, kde severské leto poskytuje rastlinstvu trvalé denné svetlo. Rastliny rastú veľmi pomaly a niekedy nedokážu vykvitnúť ani viacročné rastliny, ktoré potrebujú oddych, aby mohli načerpať dostatok živín. Niektoré rastlinné druhy sa prispôsobili krátkemu vegetačnému obdobiu svojským spôsobom tak, že kvitnú hneď po roztopení snehu alebo aj pod ním. Napríklad taká soldanelka karpatská (Soldanella carpatica) je schopná kvitnúť ešte pred rozpustením sa snehovej pokrývky. Jej listy vyžarujú totiž teplo, ktoré dokáže rozpúšťať okolitý sneh, a tak kvety môžu vykuknúť priamo spod snehových vankúšov.
Vzácne a chránené
Chránený horcokvet Clusiov (Ciminalis clusii) rastie na vápencových a dolomitových skalách horského a subalpínskeho stupňa karpatského oblúka a svojimi veľkými kalíškami láka opeľovačov zo široka-ďaleka. Je to trváca bylina, rastúca jednotlivo, častejšie však v trsoch. Z prízemnej ružice kožovitých kopijovitých listov vyrastá nízka 1 až 2 cm vysoká byľ s veľkým tmavomodrým kvetom zvončekovitého tvaru.
Medzi poslov jari, objavujúcich sa hneď po roztopení posledného snehu, patrí aj bežnejší, ale tiež chránený poniklec slovenský (Pulsatilla slavica). Ako už druhový názov napovedá, ide o endemit. Rastie na teplých slnečných trávnatých skalných terasách vo výške 350 až 1 000 m n. m., kde upúta svojimi kvetmi. Zelenkasté stonky bez listov a modrofialové kalichy nahusto pokrývajú odstávajúce chĺpky, chrániace rastlinku pred prízemnými mrazíkmi. Keď sa na nich vytvoria počas noci drobné ľadové kryštáliky a vyzrážajú kvapôčky rosy, premenia tohto mrazuvzdorného otužilca na striebristý kvetinový drahokam. Kvety vyrastajú skôr než listy, takže pri povievaní vetríka sa poniklecové porasty menia na vlniaci sa zvláštny striebristo-fialkastý koberec. Po ich odkvitnutí vyrastú tiež chlpaté listy. Nadzemné časti rastliny sú jedovaté, obsahujú látku proanemonín. Keď sa dostane do styku s pokožkou, podráždi ju a môže ju lokálne i zapáliť. Okrem tohto druhu je veľmi zaujímavý a vzácny poniklec jarný (Pulsatilla vernalis), rastúci v nadmorských výškach nad 2 000 m. Modrofialový až ružový, vnútri belavý zvončekovitý kvietok so žltým stredom sa vyskytuje iba na niektorých lokalitách. Našťastie kvitne v období, keď sú tatranské doliny ešte neprístupné pre turistov, čo ho chráni pred nedisciplinovanými návštevníkmi hôr.
Zákonom chránený plamienok celistvolistý (Clematis integrifolia) je zasa typickým druhom nivy rieky Moravy, ale rastie hojnejšie tiež pozdĺž maďarsko-slovenskej hranice. Jeho zvončekovité modrofialové kvety patria spolu s kosatcom sibírskym k najkrajším rastlinám, ktoré môžeme na lúkach v nive Moravy nájsť. Ich výskyt podmieňuje pravidelné kosenie alebo spásanie. Plamienok je dekoratívny aj po odkvitnutí, keď vytvára nádherne vlasaté nažky.
Typicky kobercovité rastliny
Zimozeleň menšiu (Vinca minor) nájdeme roztrúsene v listnatých i zmiešaných lesoch, vo vlhkých lesoch, v krovinách, na kamenistých svahoch, ale aj okrajoch viníc, na cintorínoch, v záhradách a parkoch. Vyskytuje sa takmer na celom území Slovenska okrem vyšších polôh, pretože je citlivá na mráz. Táto trváca polokrovitá rastlina s neopadavými vždyzelenými listami tvorí kolónie a rozsiahle modré (v čase kvitnutia) alebo zelené (počas celého roka, dokonca tiež v zime) koberce. Nájdeme ju v dubinách, vo svetlých teplejších lesoch a medzi krovinami, ako aj v podhorských bučinách. Tradične sa z nej robia vence, čo ohrozuje jej existenciu.
Zádušník brečtanovitý (Glechoma hederacea) je silne aromatická trváca bylina, preto je obľúbenou rastlinou do jarných šalátov. Pre zvieratá, najmä pre kone, je však jedovatá. Hoci sa podobá na brečtan, nemá s ním nič spoločné. Stonku má plazivú alebo vystúpavú, 15 až 60 cm vysokú, listy holé. Nenápadné kvety s modrofialovou korunou sú občas ružové alebo aj biele. Zádušník kvitne od marca až do júna, z čoho majú radosť najmä včely, pre ktoré je zdrojom peľu a nektáru.
Pravdaže, tento prehľad nie je ani zďaleka úplný, veď nemožno zabudnúť napríklad na nádherne voňajúci divorastúci hyacint, prilbicu modrú, až v máji kvitnúcu pôvabnú guľôčku srdcovitolistú a množstvo ďalších zaujímavých modrých predstaviteľov jarnej kveteny.
Doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
ÚEL SAV Staré Hory
Foto autor
