Neexistuje odvetvie vedy, ktoré by sa mohlo efektívne vyvíjať a napredovať bez kontaktu s ostatnými oblasťami poznávania. Botanik, paleontológ a zakladateľ modernej geológie na Slovensku Dionýz Štúr (1827 – 1893) bol toho dôkazom.
Rodák z Beckova, ktorý by sa 2. apríla dožil 198 rokov, prežil väčšinu života vo Viedni, kde pôsobil v Ríšskom geologickom ústave. So svojou medzinárodne oceňovanou geologickou mapou nášho územia, podrobným výskumom Malých Karpát a zároveň svojím prirodzeným pohybom na špici európskej vedy v 19. storočí však nebol nijakým tzv. uniknutým mozgom.
Fosílie ako hodinky
Moderné geologické mapy sú dielom priemyselnej revolúcie. Hoci sporadické mapovanie výskytu hornín na menších lokalitách poznáme už z obdobia staroveku, praktická potreba poznať to, čo sa nachádza pod povrchom, prišla až s potrebou uhlia. Pri určovaní vrstiev vtedajší geológovia skúmali ich farbu, tvrdosť a sklon, porovnávali podobné horniny v širších oblastiach a používali pravidlo superpozície, podľa ktorého staršie vrstvy sú spravidla uložené pod mladšími, pokiaľ na mieste nedošlo k významnej tektonickej deformácii.
Anglický geológ William Smith prišiel s významnou novinkou: pri práci na svojej Geologickej mape Anglicka a Walesu a časti Škótska z roku 1815 spojil svoje poznatky o vrstvách so svojou láskou k fosíliám. Stal sa tak priekopníkom biostratigrafie, metódy, ktorá určuje vek vrstiev na základe skamenelín (najmä vodných organizmov, ako sú trilobity či amonity) a ich porovnávania na rôznych lokalitách. Táto metóda sa stala najvýznamnejšou pomôckou pri určovaní veku vrstiev až do objavu rádiometrického datovania.
Geológia nežije za stolom
Hoci prvá moderná geologická mapa Slovenska, ktorej hlavným autorom bol Dionýz Štúr, sa objavila až 54 rokov po Smithovi (v rámci Geologickej mapy Uhorska z roku 1869), vzbudila veľký ohlas. Mapa vydaná Ríšskym geologickým ústavom vo Viedni, kde Štúr pôsobil ako vedúci geológ a neskôr riaditeľ, bola na svoje časy a vzhľadom na veľkosť mapovaného územia mimoriadne podrobná a presná (bola v mierke 1 : 576 000).
Geológia nežije za stolom. D. Štúr so spolupracovníkmi strávil množstvo času v teréne, kde mohol – rovnako ako autor prvej modernej geologickej mapy W. Smith – využiť svoje rozsiahle vedomosti a lásku k paleontológii. Neskúmal pritom iba fosílie morskej fauny: bol priekopníkom fytopaleontológie (paleobotaniky), ktorý sa navyše zaujímal aj o botaniku ako takú. To všetko mu umožnilo vytvoriť presnú a modernú mapu, z ktorej vychádzali ďalšie generácie geológov a ktorá ani v súčasnosti, keď sa horninové vrstvy do veľkej miery datujú na základe rýchlosti rádioaktívneho rozpadu atómov, nie je irelevantná.
Evolúcia
Záujem ľudí o fosílie bol jedným z významných zdrojov evolučnej teórie. Hoci W. Smith dokázal využiť postupnosť fosílií na datovanie geologických vrstiev, koncept evolúcie ešte nepochopil. D. Štúr sa dostal veľmi blízko, nie však vďaka fosíliám. Ako botanik počas svojich geologických túr odhalil súvislosť medzi rozšírením rastlinstva a geologickým podkladom, ale aj premenlivosť rastlinných druhov podľa ich životných podmienok. Jeho práca O vplyve pôdy na rozšírenie rastlín vyšla v roku 1856, tri roky pred slávnym dielom Charlesa Darwina O pôvode druhov. Nebola to náhoda, o čom svedčí Štúrova korešpondencia a kontakty s významnými európskymi prírodovedcami 19. storočia vrátane samotného Ch. Darwina.
D. Štúr, ktorý pochádzal z učiteľskej rodiny, sa po štúdiu na bratislavskom lýceu a gymnáziu v Modre v roku 1844 zapísal na viedenskú polytechniku, kde ho zaujali najmä prednášky o botanike a mineralógii. Po štúdiu na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici ho profesor mineralógie Wilhelm Heidinger, ktorý si Štúra pamätal z viedenských štúdií, povolal v roku 1850 do práve založeného Ríšskeho geologického ústavu. V roku 1893 vo Viedni zomrel Dionýz Štúr ako jeho riaditeľ, autor viac ako 300 vedeckých prác a jeden z najvýznamnejších európskych vedcov a priekopníkov modernej geológie a paleontológie.
R
