Najcennejšie lesy Slovenska

Pralesy sú lesy, ktoré s minimálnymi zásahmi človeka prežili do súčasnosti. V minulosti pokrývali väčšinu územia Slovenska, no s postupujúcim osídlením ustupovali ľuďom.

Na Slovensku vznikli 1. decembra 2021 rezervácie Pralesy Slovenska. Ich vyhlásenie je zavŕšením dlhoročných snáh ochranárskych organizácií o.z. PRALES a WWF Slovensko. Za rezervácie boli vyhlásené doteraz úplne nechránené alebo nedostatočne chránené staré prírodné lesy a pralesy na 76 lokalitách v rôznych častiach Slovenska s celkovou výmerou takmer 6,5-tisíca hektárov. Najviac lokalít sa nachádza v Banskobystrickom a Žilinskom kraji, no pralesové lokality sú vo všetkých krajoch Slovenska.

Čo je prales

Pralesom sa rozumie prírodný lesný ekosystém, ktorého zloženie, výstavba, rastové a ostatné životné procesy sú podmienené vlastnosťami prostredia, predovšetkým klímy. Je to ekologicky ustálený les s vyrovnanými vzťahmi medzi klímou, pôdou, organizmami a uchránený pred takými vplyvmi človeka, ktoré by zmenili zákonitosti životných procesov a štruktúru porastových útvarov.
Za prírodný les sa u nás považuje taký les, v ktorom sa zachovalo pôvodné alebo blízke druhové zloženie a ktorý má pralesový vzhľad. Napriek tomu, že bol alebo mohol byť v minulosti ovplyvnený tzv. túlavou ťažbou jednotlivých stromov alebo občasnou pastvou, autoregulačnými a regeneračnými procesmi sa v ňom udržiavala dynamická rovnováha a prejavujú sa v ňom prírodné zákonitosti vlastné pôvodným pralesom.
Prales je tvorený drevinami, ktoré si dlhodobo počas mnohých generácií upevnili vzťahy k podmienkam prostredia a úzke vzájomné vzťahy. V dôsledku autoregulácie a autoregenerácie sa v ňom uplatňuje ucelený vývojový cyklus, a preto sa môže trvalo udržať na danom mieste bez pomoci človeka.

Prales ako pôvodná biocenóza je vrcholom prírodného ekosystému. Všetky jeho zložky sa cez vzájomnú látkovú výmenu dlhodobo úzko ovplyvňujú. V danej oblasti ide o najvyspelejšiu a najzložitejšiu geobiocenózu, aká tam môže vôbec vzniknúť a trvalo sa udržať.
Štruktúru pralesa určujú tie dreviny, ktoré sa na danú lokalitu dostali fylogenetickým vývojom lesa v poľadovej dobe a ktoré sa považujú za pôvodné tzv. klimaxové dreviny. Od druhového zloženia a podmienok lokality závisia ďalšie zmeny, z ktorých sú významné najmä regeneračné a produkčné schopnosti. V detailoch sa prales každej oblasti viac alebo menej líši od pralesov ostatných oblastí, všetky však majú niektoré spoločné znaky a vlastnosti.

Stálosť, vyrovnanosť a rôznovekosť

Ide predovšetkým o stálosť druhového zloženia, ktorá je jedným zo základných znakov stability ekosystému. Tisícročia trvajúci vývojový proces a najmä prirodzený výber vytvárajú na určitom mieste lesné spoločenstvo tých druhov, ktoré sú navzájom prispôsobené a zároveň sa ako celok prispôsobujú prostrediu a podmienkam, v ktorých existujú.

Nemennosť drevinového druhového zloženia v rôznorodých pralesoch je relatívna, pretože na menších plochách sa predsa len prejavuje výrazná dynamika. Výkyvy druhového zloženia vyvolané v pralese menšími poruchami (napr. vetrom, snehom, bežnou gradáciou hmyzu, náhodným slabším poškodením antropogénneho pôvodu) sa pomerne rýchlo vyrovnávajú.
K typickým znakom pralesa patria ekologická samostatnosť a vyrovnanosť. Sú podmienené nerušenou špecifickou klímou, jej dynamikou a ustálenými pôdnymi pomermi. V priebehu tisícročí padlo na pôdu toľko generácií stromov, že trvalý dostatok humusu zabezpečuje kvalitnú pôdu. Pôdy pralesov neovplyvnené človekom budú v budúcnosti slúžiť ako etalón na porovnanie s pôdami, ktoré človek priamo alebo nepriamo v rôznej miere zmenil.
Medzi charakteristiky pralesa patrí aj rôznovekosť. Ovplyvňuje ju rôzne dlhé prirodzené dožívanie stromov a dlhšie trvanie obnovy. Aj na menšej ploche pralesa sa stromy toho istého druhu nedožívajú rovnakého fyzického veku. Pri rôznych druhoch je rozdiel ešte výraznejší. Rovnovekosť je v tomto prípade na väčšej ploche výnimkou spôsobenou katastrofou (požiar, polomy). Po rozsiahlejších požiaroch v pralesoch s pôvodným výskytom borovice niekedy vznikajú rovnorodé a približne rovnoveké borovicové druhotné pralesy, pretože borovica tam predstavuje súčasne drevinu prípravného aj hlavného lesa. Podobne je výnimkou úplná rôznovekosť, pri ktorej sú v pralese zastúpené všetky vekové stupne, čo je v európskych pralesoch veľmi zriedkavé.

Stagnácia, odolnosť, autoregulácia a obnova

Typickým charakteristickým znakom pralesa je dlhá doba stagnácie rastových procesov a schopnosť prežívať dlhý útlak (tienenie) stromami vyšších zapojených vrstiev. Najdlhšiu dobu tienenia je schopná prežiť jedľa, a to 150 až 240 rokov, v extrémnych prípadoch až 280 rokov. Po nej nasleduje smrek so 100 až 160 rokmi (v krajných prípadoch aj viac ako 200 rokov) a buk s 80 až 120 rokmi.
Prirodzené, človekom nedotknuté lesné spoločenstvo sa vplyvom neustále prebiehajúceho prirodzeného výberu skladá z najprispôsobivejších, najodolnejších druhov. Prirodzeným výberom sa zvyšuje odolnosť spoločenstva, čo je mimoriadne dôležité pre vyššie horské polohy. Prales má schopnosť svojimi autoregulačnými procesmi vyrovnávať náhodné, občasné zmeny vyvolané buď vonkajšími, alebo vnútornými vplyvmi, a to podstatne lepšie ako umelé alebo silno pozmenené lesné ekosystémy. Škodlivé vplyvy sú často veľmi relatívne. To, čo škodí jedným, môže byť iným prospešné. Trvalejší vplyv človeka na zložky alebo faktory prostredia pralesa sa však prejavuje negatívne v tom, že mení pôvodný charakter zákonitostí.
Prirodzená obnova je základným vývojovým javom. Môže prebiehať len na tých miestach, na ktorých sa rozpadom alebo odumieraním jednotlivých zložiek starej generácie vytvárajú na tento proces podmienky.

R, pripravené v spolupráci s WWF Slovensko a o. z. PRALES