Pohľad na štatistiky atletických rekordov okamžite napovedá, že medzi mužmi a ženami sa na športoviskách prejavujú určité fyziologické rozdiely. Odpovede na otázky, aké sú to rozdiely a čo presne by sa z nich malo vyvodiť, sú však zložitejšie.
Dlho platil názor, že ženy sú skrátka vo všeobecnosti slabšie ako muži a na športoviská, najmä v disciplínach vyžadujúcich si väčšiu fyzickú odolnosť, nepatria. Takéto súdy sa pritom často odvolávali na vedu.
Coubertin a Kyniska
Ženy majú len jednu úlohu, a to korunovať víťaza vencom… Na verejných súťažiach musí byť účasť žien úplne zakázaná. Je neslušné, aby boli diváci vystavení riziku, že na vlastné oči uvidia rozbíjanie ženského tela. Nech je športovkyňa akokoľvek odolná, jej organizmus nie je prispôsobený na určité nárazy. Jej nervy ovládajú svaly, príroda to tak chcela, netvrdil nikto iný než zakladateľ olympijského hnutia Pierre de Coubertin, keď obhajoval svoj odpor k štartu žien na olympiádach. Keď sa v roku 1896 na prvých moderných hrách v Aténach zišlo 241 športovcov zo 14 krajín, nebola medzi nimi ani jedna žena.
Podľa Coubertina to bolo samozrejmé aj preto, lebo aj z pôvodných hier boli ženy vylúčené. Ženy skutočne na antických olympiádach fyzicky nepretekali, no súťažiť mohli. V roku 396 pred n. l. prihlásila Kyniska, dcéra spartského kráľa Archidamusa II., svoje kone na tethrippon – preteky vozov so štvorzáprahom. Keďže jej voz vyhral a víťazmi sa stávali páni koní (jazdci boli obyčajne otroci a kone boli kone), Kyniska sa stala prvou ženskou olympijskou víťazkou v histórii. O štyri roky nato vyhrala opäť a jej úspech zvečnilo bronzové súsošie v chráme boha Dia v Olympii.
Mimo olympiády pritom mali ženy v starovekom Grécku svoje vlastné podujatia, kde súťažili aj fyzicky (behy, lukostreľba a pod.). Okrem toho Homér už okolo roku 800 pred n. l. písal o dievčatách, ktoré na brehu rieky hrali loptu a svojimi výkrikmi prebudili spiaceho Odysea.
Životná sila
Zatiaľ čo Gréci nepúšťali ženy na olympiády zo spoločenských dôvodov (aj v publiku mohli byť len mladé dievčatá, kým vydaté ženy nie), v Coubertinových časoch platil názor, že ženy nemôžu pretekať v atletike, pretože ich telá na to nestačia. Biológovia a lekári boli presvedčení, že fyzická námaha, behanie, skákanie či šplhanie môžu poškodiť reprodukčné orgány dievčat. Navyše sa verilo, že ženy majú iba obmedzené množstvo životnej energie. Športové aktivity údajne odčerpávali túto energiu z reprodukčných schopností, uviedla v Smithsonian Magazine profesorka kineziológie Jaime Schultzová z Pennsylvánskej štátnej univerzity. Plytvanie životnou silou znamenalo, že ste nemohli mať deti alebo by vaše potomstvo bolo menejcenné, pretože by nemohlo získať potrebnú energiu.
Napriek popularite dievčenských chodeckých pretekov a rôznych loptových hier viktoriánska morálka, ktorej ideálom bola pasívna a krehká žena kdesi v ústraní, považovala šport za nevhodný – spolu s vyšším vzdelaním, ktoré malo mať na ženskú životnú silu rovnako neblahé následky. Vtedajšia veda sa pridala a v niektorých ohľadoch jej to vydržalo až hlboko do 20. storočia. To však už ženy na vrcholových atletických podujatiach dávno súťažili.
Zničené ženy
Prvé pretekárky sa objavili už na druhej olympiáde v roku 1900 v Paríži – neboli oficiálne zaradené, ale ani výslovne vylúčené. Spolu s mužmi vtedy súťažilo 22 žien v plachtení, krokete, jazdeckých súťažiach a v dvoch čisto ženských kategóriách, v tenise a minigolfe. Londýnske hry v roku 1908 boli prvými, na ktorých bola účasť žien oficiálne schválená (tenis, lukostreľba a krasokorčuľovanie). Poznatky o fyziológii však ešte vždy zaostávali. Napríklad to, že netrénované dievčatá sa pri lekárskych testoch rýchlo zadýchali, sa podľa historičky športu Pauly Welchovej z Floridskej univerzity bežne považovalo za vedecký dôkaz škodlivosti behu pre ženy.
R, foto Pixabay
