Nová štúdia, ktorú viedla Jane Willenbring zo Scrippsovho ústavu pre oceánografiu Kalifornskej univerzity v San Diegu, spochybnila doteraz akceptovaný názor, že vlákna azbestu sa v pôde nepohybujú. To môže spraviť škrt cez rozpočet zaužívaným stratégiám zastrešovania pôdy obsahujúcej azbest, ktorých cieľom je zabrániť úniku tohto karcinogénneho materiálu.
Willenbring, Sanjay Mohanty z Pennsylvánskej univerzity a ich tím otestovali domnienku tvrdiacu, že skládky azbestu, ktoré sa zastrešia vrstvou pôdy, sú uväznené na jednom a tom istom mieste. Ich výsledky ukázali, že rozpustená organická hmota, nachádzajúca sa v pôde, sa k čiastočkám azbestu prilepí a tým pozmení elektrický náboj z vonkajšej strany čiastočky, ktorej tak umožní pohybovať sa naprieč pôdou.
Willenbring uviedla, že ak sa v skládkach azbestu nachádza voda a organické látky, azbest sa môže voľne hýbať, skládku opustiť a potenciálne tak skončiť v našich pľúcach. Azbest sa skladá zo šiestich prirodzene sa vyskytujúcich minerálov a jeho štruktúra má tvar tenkých vlákien. S jeho ťažbou sa v Spojených štátoch začalo už na konci 19. storočia. Táto látka bola kedysi bežne používaná na výrobu rôznych produktov od izolácie až po brzdové doštičky áut. V súčasnosti sa v Spojených štátoch azbest obsahujúce skládky pochovávajú pod vrstvou pôdy, aby sa zabránilo úniku ich toxického prachu, spôsobujúceho ojedinelú formu rakoviny nazývanú mezotelióm.
