Cieľom slávnej Encyklopédie francúzskeho osvietenca Denisa Diderota bolo meniť spôsob myslenia ľudí a dosiahnuť, aby sa ľudia mohli informovať a poznávať veci. Encyklopedistovi slovenského pôvodu Matejovi Belovi sa jeho dielom darilo dosiahnuť ešte čosi viac.
Metódy práce uhorského priekopníka osvietenstva a rodáka z Očovej Mateja Bela (1684 – 1749) predznamenali modernú vedeckú prácu. Podľa niektorých zdrojov v tomto prekonal aj francúzskych encyklopedistov, ktorým, mimochodom, jeho diela pravdepodobne slúžili aj ako jeden zo vzorov.
Vlastiveda ako veda
D. Diderot francúzsku Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers (Encyklopédia alebo Racionálny slovník vied, umení a remesiel) zostavoval a mal ambíciu zhromaždiť všetky poznatky tých čias a rozšíriť ich medzi verejnosť. M. Bel, ktorý pôsobil ako pedagóg na rôznych školách prevažne na území vtedajšieho Uhorska, pôsobil ako väčší realista. Jeho vlastivedné práce sa zaoberali predovšetkým Uhorskom, zemepisom a národopisom rôznych uhorských regiónov.
Vlastivedný historicko-zemepisný výskum Uhorska bol celoživotným nepretržitým objektom Belovho záujmu. Takzvané vlastivedné knihy prestali byť v Belovej dobe (a aj jeho výrazným pričinením) obyčajnými cestopismi. Poznatky o reálnom živote v rôznych častiach sveta prestali existovať iba ako prípadné vsuvky v životopisoch slávnych, plné pochopiteľného subjektivizmu a obmedzené vedomosťami a vzdelaním svojich autorov. Stali sa plnohodnotným predmetom vedeckého skúmania.
K vedeckému skúmaniu však patrí v prvom rade vedecký prístup. Práve tu M. Bel prekonával mnohých svojich osvietenských súčasníkov. Sám ako pedagóg a teoretik didaktiky presadzoval v školách tzv. pedagogický realizmus, ktorý spoznal počas svojich vlastných štúdií v nemeckom Halle: v rámci neho napríklad ako prvý zaviedol v Uhorsku vyučovanie zemepisu a domáceho jazyka (ktoré sám nazýval reálnymi predmetmi).
Vedomosť o Uhorsku
Belovo najvýznamnejšie encyklopedické dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku), ktoré vychádzalo v rokoch 1735 až 1742 vo Viedni, malo mať pôvodne viac zväzkov, vyšli však iba štyri. No už tie sú impozantným súborom vtedajších historicko-zemepisných a národohospodárskych faktov o regiónoch súčasného Slovenska. V prvom zväzku boli poznatky o Bratislavskej župe, druhý zväzok sa týkal Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej župy, tretí Peštiansko-pilišsko-šoltskej župy a vo štvrtom boli poznatky o Novohradskej, Hontianskej, Tekovskej a Nitrianskej župe.
Pozoruhodná bola metóda. Pri spracúvaní diela M. Bel využíval pomoc študentov, profesorov a ďalších spolupracovníkov, ktorí zbierali údaje v teréne. M. Bel získané údaje zoradil a výsledok poslal odborným komisiám, ktoré pracovali v jednotlivých župách: tie ich posudzovali a dopĺňali. M. Bel ako zostavovateľ ešte na záver celé dielo spracoval a zredigoval. Jednotlivé zväzky boli doplnené mapami stolíc, ktoré vypracoval ďalší známy polyhistor tých čias, kartograf Samuel Mikovíni (1686 – 1750).
Metódy vedy
Na diele Mateja Bela, významného európskeho učenca, ktorého nazývali magnus decus Hungariae (veľká ozdoba Uhorska), je toho zaujímavého viac. Napokon, bol členom rôznych vedeckých spoločností vrátane londýnskej Royal Society, v Bratislave založil prvé tlačené noviny na našom území, týždenník Nova Posoniensia, a bol autorom ďalších pozoruhodných zemepisno-historických prác.
Jeho metódy práce so zdrojmi, s autorským kolektívom, systém odborných recenzií, posudkov a redigovania, sú však pre vedu azda jeho najdôležitejším prínosom. Menia sa časy, zdokonaľujú sa technológie a výsledkom je neustále spresňovanie našich poznatkov. Metódy, ktorých princípom je viera v rozumové poznávanie sveta a víťazstvo racionálneho argumentu nad poverou a emóciami, sú však dedičstvom po osvietencoch, ako bol Bel – a tieto princípy platia naďalej.
R
