O liptovských murároch, ktorých práca skamenela v uliciach stredoeurópskych metropol, počul už azda každý. Našinci sa prirodzene podieľali aj na budovaní domácich miest, ciest, neskôr železníc. Menej sa už vie, že sa podieľali aj na najvýznamnejších dielach námornej dopravy na svete.
Meno stavebného inžiniera, rodáka z Košíc, Vojtecha (Bélu) Mikuláša Gerstera (1850 – 1923) je spojené s projektmi niektorých najznámejších moderných vodných prieplavov na svete, budovaných koncom 19. storočia.
Zlatá lopatka
Asi sotva nájdeme prieplav, ktorého stavba by od myšlienky po dokončenie trvala dlhšie ako prieplav v Korinte. Korintská šija, ktorá spája Peloponézsky polostrov s gréckou pevninou a oddeľuje Iónske more od Egejského, oddávna nútila lode cestou z východu na západ a opačne podnikať 400-kilometrovú obchádzku okolo nebezpečných útesov. Takmer 700 rokov, od 6. storočia pred n. l. do 1. storočia, preto námorníci využívali Diolkos, prvú koľajovú trať na svete, ktorá umožnila cez šiju prevážať lode naložené na vozíky (pozri Quark 9/2024).
Gréci pôvodne plánovali vykopať prieplav, korintského vládcu Periandrosa však údajne odradila najvyššia kňažka Apolónovho chrámu v Delfách Pýtia, podľa ktorej by projekt vyvolal hnev bohov. Podľa historikov prozaickejším, ale zrejmejším dôvodom boli technické ťažkosti, ktoré by stavba vyvolávala. K plánom sa neskôr vracali rímski cisári: o prieplave uvažovali Iulius Caesar, po ňom Caligula a v roku 67 cisár Nero dokonca stavbu otvoril slávnostným výkopom zlatou lopatkou. O rok nato však zomrel a Rimania sa k projektu už nevrátili.
Hlavný stredomorský uzol
Lode naďalej obchádzali Peloponézsky polostrov, až kým otvorenie Suezského prieplavu v Egypte v roku 1869 neobnovilo diskusie o Korinte. V apríli 1882 sa opäť začalo pracovať a keďže bohovia sa neozývali, po viac ako 2 000 rokoch bol v júli 1893 otvorený 6,3 kilometra dlhý a 8 metrov hlboký kanál so šírkou od 21 do 25 metrov. Na stavbe, na ktorej sa vyťažilo 12 miliónov kubických metrov zeminy, pracovalo 2 500 ľudí a používali sa vtedajšie najmodernejšie stroje dovezené z Francúzska.
Korintský prieplav sa stal rušným hlavným dopravným uzlom pre lode smerujúce zo západného Stredomoria do prístavov v Čiernom mori a východnom Stredomorí a opačne. Hoci v súčasnosti už svojimi parametrami neumožňuje plavbu veľkých zaoceánskych lodí, naďalej ním prejde približne 12 000 plavidiel ročne. V areáli prieplavu možno nájsť pamätnú tabuľu, ktorá v gréčtine, angličtine a maďarčine pripomína hlavného projektanta Korintského vodného diela a jeho najbližšieho spolupracovníka, ktorí viedli aj stavebné práce. Tým prvým bol Vojtech Gerster a druhým István Türr.
Prieplavy a železnice
V. Gerster sa s I. Türrom spoznal v Budapešti, kam odišiel v polovici 70. rokov 19. storočia. Základné a stredoškolské vzdelanie získal vo svojom rodnom meste, vysokoškolský titul získal na Vysokej škole technickej vo Viedni. V Budapešti začal pracovať v stavebnej firme svojho švagra a čoskoro sa stal uznávaným inžinierom vodných stavieb. O 25 rokov starší maďarský vojak a inžinier prieplavov I. Türr, ktorý patril okrem iného k revolucionárom roku 1848 a bojoval aj na strane G. Garibaldiho pri zjednocovaní Talianska, prizval svojho priateľa v roku 1876 na medzinárodnú expedíciu, ktorej cieľom bolo určiť vhodnú trasu budúceho Panamského prieplavu. V kontexte monumentálneho 80-kilometrového kanála spájajúceho Tichý a Atlantický oceán je Gerster uvádzaný medzi spoluprojektantmi. Práve účasť na projekte Panamského prieplavu, ktorý bol dokončený až v roku 1914, mu umožnila získať zákazku na Korint. Tam, kde zlyhali stredomorské národy a ich vládcovia, uspel suchozemec z Košíc.
Po celý život sa pre rodinné aj pracovné väzby vracal do Košíc, no zomrel v Budapešti, kde je aj pochovaný. Gerster okrem iného spolupracoval aj na vodnom kanáli Dunaj – Tisa a projektoval železničné úseky Atény – Larissa, Vukovar – Šabac alebo domáci úsek Košice – Turňa nad Bodvou.
R
