Veda nám pomáha pochopiť svet, v ktorom žijeme, a čeliť nebezpečenstvám, ktorým sme v ňom vystavení. Na to však často musia priekopníci poznania najprv sami preraziť cestu územím plným nástrah.
Výnimočné vynálezy niekedy predbiehajú plné pochopenie toho, čo všetko môže hroziť ich používateľom. Jedným z výnimočných vedcov, ktorý sa o tom presvedčil doslova na vlastnej koži, bol lekár a fyzik Vojtech Alexander z Kežmarku.
Lúče X
Keď nemecký fyzik Wilhelm Conrad Röntgen (1845 – 1923) koncom roku 1895 popísal nový druh vlnenia, nehovoril o niečom, čo by bolo vedeckému svetu celkom neznáme. Žiarenie už niekoľko rokov pred ním zaznamenali napríklad vedci na Pensylvánskej univerzite, na rozdiel od W. C. Röntgena mu však v tom čase neprikladali väčšiu dôležitosť a svoje zistenia odložili ad acta. Röntgen ho tak objavoval odznovu a sám.
Paradoxne, pôvodne chcel žiarenie eliminovať pri experimentoch s katódovou trubicou naplnenou plynom, ktorý po pripojení elektrického napätia svietil. Po pokuse zacloniť fialové žiarenie, ktoré pritom vznikalo na stenách trubice, Röntgen zistil, že platňa potretá platinokyanidom bária, ktorá bola položená na laboratórnom stole, tiež svetielkovala. Platňa žiarila aj vtedy, keď bola trubica zakrytá čiernym kartónom a dokonca aj po odpojení trubice od elektrického obvodu. Röntgen nazval žiarenie, ktoré vychádzalo z trubice a ktoré tento jav spôsobovalo, lúčmi X. Keď pri jednom z ďalších pokusov vkladal žiareniu do cesty olovenú doštičku, zistil, že na platni sa premieta obraz kostí jeho ruky. Zrodil sa objav jedného z najvýznamnejších diagnostických a terapeutických vynálezov modernej medicíny.
Plastická röntgenológia
Röntgenova správa o objave vzbudila pozornosť výskumníkov, ale aj praktikov. Vojtech Alexander (1857 – 1916) patril k obom. Po štúdiu medicíny v Budapešti sa v roku 1882 vrátil do rodného Kežmarku, kde pôsobil ako praktický lekár a chirurg. Zároveň sa venoval skúmaniu v oblasti anatómie a patológie: bol známy a uznávaný v klinickej praxi, ale aj ako vedec. Po správe o röntgenových lúčoch (samotný objaviteľ ich tak nikdy nevolal, trval na lúčoch X aj potom, ako za ne v roku 1901 dostal prvú Nobelovu cenu za fyziku v dejinách) odcestoval za Röntgenom do nemeckého Würzburgu, aby získal viac informácií.
V. Alexander hneď pochopil význam objavu pre lekársku diagnostiku. Začal sa špecializovať na rádiológiu a v roku 1897 sa mu podarilo získať prostriedky na kúpu röntgenového prístroja – prvého a nadlho jediného na Slovensku. Jednoduchý prístroj sa skladal z kovového stolíka, akumulátora a navrchu bol induktor. Z ordinácie vidieckeho lekára sa tak stalo prvé rádiologické pracovisko u nás. Začal snímkami predmetov, rastlín a drobných živočíchov a až neskôr prešiel k ľudskému telu. Prišiel na spôsob, ako získať obraz, ktorý zobrazuje hĺbku (kombináciou tzv. mäkkých a tvrdých lúčov, ktoré sa líšia vlnovou dĺžkou a svojou schopnosťou prenikať cez predmety a tkanivá) a založil tak tzv. plastickú röntgenológiu.
Životy ostatných
V. Alexander sa po celý život zaoberal liečením pľúcnej tuberkulózy – choroby, ktorá patrila k najväčším zabijakom tých čias. Okrem toho ho však neopustil záujem o anatómiu. Raz mesačne snímkovaním dokumentoval embryologický vývoj svojho najmladšieho syna Imricha, u ktorého však došlo k poškodeniu mozgu a až do konca života ho sprevádzali duševné poruchy.
Priekopníci rádiológie mohli mať len neurčité predstavy o následkoch, ktoré môže mať nadmerné röntgenové žiarenie na nechráneného človeka. Až v roku 1927 popísal poškodenie spôsobené radiáciou americký genetik Hermann Joseph Muller. To však už bolo pre V. Alexandra (podobne ako pre iných vrátane Marie Curie) príliš neskoro. Zomrel v roku 1916 na zlyhanie srdca potom, ako už niekoľko rokov trpel chorobou z ožiarenia. Predčasná smrť bola cenou, ktorú zaplatili mnohí objavitelia za to, že pomáhali zachraňovať zdravie a životy ostatných.
R
