Nenápadný slovenský unikát

Uvidieť vo voľnej prírode korytnačku močiarnu, nášho jediného žijúceho plaza z čeľade korytnačkovitých, je veľká vzácnosť.

Keď som po prvý raz zbadal korytnačku močiarnu (Emys orbicularis), výskal som od radosti, lebo som si myslel, že korytnačky na Slovensku už nežijú. Neskôr som sa dočítal, že v našej Červenej knihe sa uvádza v kategórii kriticky ohrozených druhov, potrebuje ochranu, ale ešte vždy sa tento pôvodný druh živočícha na Slovensku vyskytuje.

Ostražitá i ľahostajná

Korytnačku močiarnu na našom území nájdete najčastejšie v zarastených jazerách, slepých ramenách riek, močariskách alebo melioračných kanáloch. Keby sa náhodou stalo, že pri potulkách po Východoslovenskej či Záhorskej nížine stúpite na jej pancier, neublíži jej to. Na súši je však veľmi plachá a pozorná, už z diaľky zbadá prichádzajúceho človeka, takže skôr, než by ku kontaktu prišlo, pravdepodobne sa veľmi rýchlo šuchne do vody. Keď sa však korytnačka vyhrieva na hladine, roztiahnutá ako žaba, tak je k okoliu ľahostajná. Uvedomuje si svoje ochranné sfarbenie. Môžem to potvrdiť, pretože keď som prišiel k vode, videl som len zrkadlenie stromov a popadané lístie. Krásnu korytnačku s pancierom čiernym ako voda a mnohými škvrnkami a pásikmi podobným trblietavým zrkadlám som zbadal až neskôr, keď preplávala niekoľko metrov.

Za slnečného a teplého dňa vychádza korytnačka na hladinu vody pravidelne na tie isté miesta medzi treťou až piatou hodinou popoludní.

Prečo vo vode

Raz sme na potulkách po prírode chytili korytnačku, vytiahli ju z vody a obzerali sme si ju. Po krátkej chvíli vypustila z kloaky prúd vody a vzápätí sa vysunul taký malý čierny čípok, čo dokazovalo, že išlo o samca. Jeho pohlavie naznačoval aj tvar vrchnej časti panciera (karapaxu) s pozdĺžnym výbežkom po celej dĺžke chrbta, ktorý bol najvýraznejší v nadchvostovej časti a spod neho vytŕčal chvost dlhší, než majú samice. Svalnaté a robustné predné končatiny ukončovalo päť prstov s dlhými a ostrými pazúrmi, slúžiacimi na chytanie koristi a driapanie rastlinnej potravy. Na zadných končatinách boli len štyri prsty, zakončené krátkymi zahnutými, ostrými pazúrmi. Prsty prepájala koža, nahrádzajúca plávaciu blanu.

Pozerali sa na nás veľké a hrubé oči so žltočervenou dúhovkou a pohyblivými ochrannými viečkami. Samica má dúhovku svetložltú s drobnými čiernymi pásikmi.
Až neskôr som sa dozvedel, že vypustená voda z kloaky bola vlastne zásobárňou kyslíka na dýchanie. Tento plaz má pri kloake análne vaky, ktoré napĺňa cez análny otvor, slúžiace ako pomocný dýchací aparát. Vnútorné sliznice vakov vystielajú krvné vlásočnice, pomocou ktorých prijíma korytnačka kyslík priamo z vody (podobne ako ryba cez žiabre). Je viac než pravdepodobné, že to súvisí s bezpečím korytnačky, pretože sa takto zabezpečená môže ukryť pred predátorom do vody na dlhší čas. Keďže využíva kyslík získaný z vody análneho vaku aj počas zimného spánku (hibernácie) od októbra do marca až apríla, musí zimovať vo vode alebo v bahne s vodou.

Ranné a večerné aktivity

Korytnačka je aktívna vo vode ráno a večer. Podľa mojich pozorovaní uprednostňuje určité stále miesta, hoci na ne vychádza ráno nepravidelne. Pravdepodobne to súvisí s teplotou vody, ktorá sa mení pod vplyvom zmeny nočných teplôt. Za slnečného a teplého dňa vychádza na hladinu vodu pravidelne na tie isté miesta medzi treťou až piatou hodinou popoludní. Častejšie však uprednostňuje zátišia pod stromami než otvorenú hladinu. Škrekot a neustále poletovanie čajok a iných vodných vtákov ju neruší, až budí dojem, akoby bola rada, že má vo svojom teritóriu spoločníkov – ochrancov. Videl som, že ak sa zjavila v blízkosti kaňa močiarna, čajky vzlietli do povetria a razom ju zahnali preč.

Na Zemi pomalé, vo vode rýchle

Čo sa potravy týka, nie je korytnačka veľmi náročná, zožerie, čo vidí. Na hladine spása vodné rastliny a keďže nemá zuby, čeľusťami obchvatne byľ a pazúrmi ju postrkuje do papule. Pripláva medzi rastliny na vode a pazúrmi na predných nohách začne driapať listy alebo byle rastlín. Keď sa jej rastliny pri driapaní uhýbajú, pridrží si ich papuľou. Živočíšnu potravu si zabezpečuje lovom hmyzu, plávajúceho na hladine, alebo prenasleduje choré i poranené ryby, žaby, žubrienky či mäkkýše. Na premočených brehoch loví zasa chrobáky, dážďovky a iné bezstavovce. Na breh vychádza korytnačka veľmi zriedka. V chladnom počasí ju treba hľadať v plytkej vode celkom na okraji. Tam nehybne sedí na dne a ak sme pozorní, zbadáme len kopček nosa s dvoma veľkými nosnými dierkami a vypúlené oči. Ľahko ju však prehliadneme, pretože málokto si uvedomí, že tento trčiaci výčnelok z vody je časť hlavy. Je to však jej najspoľahlivejší krycí manéver. Hoci sú korytnačky na zemi pomalé tvory, vo vode sú veľmi rýchle.

Vášniví milenci

Keď človek dlhšie pozoruje korytnačku, zdá sa mu, že je to tvor bez akéhokoľvek zvukového prejavu. No keď sa stretne zamilovaný párik, všetko sa zmení. Býva to koncom mája, keď samec pláva za samicou. Aby si ju získal, predvádza jej svadobný tanec. Samica sa spočiatku zdráha, samca dlhší čas odstrkuje a pritom syčí. Zvykne sa skrývať pod vodu, no po chvíli zasa vypláva a postupne sa samcovi poddáva. Párenie prebieha vo vode, samica odrazu zastane, samec ju pevne chytí za krk a šikovne sa vytiahne na jej pancier, potom sa pritlačí chvostom na jej zadok a spoja sa. Samotné svadobné hry a párenie môže trvať aj dva týždne.
O mesiac neskôr znáša samička do vyhrabanej jamky ďaleko od brehu 2 až 8 vajec. Jamku vyhrabáva zadnými nohami. Po znesení vajec jamku zahrabe a viac sa o mláďatá nestará. Tie sa v našich klimatických podmienkach často liahnu až na jar budúceho roku, čo znamená, že z plodových obalov vylezú ešte v lete alebo koncom leta a potom sa zahrabú do bahna, kde prečkajú do ďalšej jari.

Ivan Kňaze
Foto autor