Jeseň je obdobím, počas ktorého pri ideálnom počasí nájdeme v prírode veľké množstvo húb. Mnohé z nich sú vynikajúce pochúťky, iné môžu byť až životu nebezpečné.
Po konzumácii húb, ktoré sme nesprávne určili, môžu nastať rôzne nepríjemnosti. V lepšom prípade, keď sme si pomýlili jedlé huby s nejedlými, zvyčajne vzniknú iba humorné situácie, prípadne sa objavia menšie zdravotné problémy. Najčastejšie si znehodnotíme jedlo horkými alebo štipľavými plodnicami, prípadne nás môžu po jedle z ťažko stráviteľných húb potrápiť tráviace ťažkosti. Podobne môžeme doplatiť na jedlé, ale staré alebo nesprávne skladované huby, nevhodne zbierané napríklad do plastovej tašky. V horšom prípade, ak došlo k zámene jedlých a jedovatých druhov, hrozia takmer vždy vážne zdravotné problémy. Menej závažný je gastroenteritický typ otravy spojený s hnačkou a vracaním. Na výplach žalúdka po istom čase spomíname ako na zábavnú historku, no žiaľ, každoročne sa z nemocnice zopár hubárov gurmánov nevráti živých. Obyčajne sa tak stane po konzumácii muchotrávky zelenej spôsobujúcej hepatotoxický typ otravy, pri ktorom dôjde k zlyhaniu pečene.
Vzácny nález
Sám sa považujem za priemerného hubára. Pozor si dávam predovšetkým na muchotrávky, ktorým sa pri hubačke vyhýbam. Teda okrem jednej výnimky: bežne totiž v mojom košíku skončia mladšie plodnice veľmi chutnej muchotrávky červenkastej (Amanita rubescens). Ako mladý amatérsky mykológ som si myslel, že pomýliť si muchotrávky s inými hubami je takmer nemožné, no mnohoročné skúsenosti ma presvedčili o opaku. Svedčí o tom aj tento prípad. V jedno daždivé popoludnie sme sa pracovne zastavili v Krivoklátskej doline ležiacej v severnej časti Bielych Karpát, aby sme skontrolovali chránenú lúku. V lesnom leme pri potoku som si všimol menšiu bedľu. Keďže sa mi zdala nejaká príliš biela a dosť mäsitá, zavolal som na kolegu, ktorý má bohatšie hubárske skúsenosti než ja. Blížiaca sa búrka nám neumožnila môj objav bližšie skúmať. Narýchlo som urobil len pár záberov a hubu som ponechal jej osudu. Domnienku, že by mohlo ísť o muchotrávku, nám na druhý deň potvrdil kamarát, amatérsky mykológ. Potešenie bolo obojstranné, pretože sme mali šťastie na pomerne zriedkavý druh, muchotrávku šiškovitú (Amanita strobiliformis), čo potvrdila aj profesionálna mykologička RNDr. Ivona Kautmanová, PhD., predsedníčka Slovenskej mykologickej spoločnosti.
Podobnosť s bedľou
Tento teplomilný druh rastie na Slovensku v teplých listnatých lesoch, predovšetkým v južných regiónoch, obyčajne v auguste až septembri. Takmer celá huba je biela, tmavšie sfarbené sú obyčajne len zvyšky celkovej plachtičky na klobúku. Ten môže mať v priemere až 20 centimetrov, najprv je hľuzovitý, neskôr polguľovitý a napokon rozprestretý až plochý. Mladšie exempláre majú teda typický muchotrávkovitý vzhľad, staršie sa môžu do istej miery podobať plodniciam bedle vysokej (Macrolepiota procera). Platí to predovšetkým pre vytiahnutejšie jedince s tenším hlúbikom (dĺžka 15 až 20 cm, hrúbka 2 až 4 cm). Jeho spodná časť býva mierne zhrubnutá a niekedy zahrotená, pri báze zostávajú šupinkaté zvyšky celkovej plachtičky. V hornej tretine má mohutný biely, hrubo vločkatý prsteň, ktorý môže rýchlo odpadnúť. Dužina muchotrávky šiškovitej je biela, pevná a má pomerne nevýraznú chuť a vôňu.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
