Kliešte z rodu Dermacentor sú rozšírené na všetkých kontinentoch okrem Austrálie a polárnych oblastí. V Eurázii sú rozšírené dva druhy, ktoré žijú aj na Slovensku a mená dostali podľa typického biotopu, ktorý obývajú – pijak lužný a pijak stepný.
Odborné názvy živočíchov zvykli vedci dávať podľa ich špecifických znakov v latinskom alebo gréckom jazyku. Názov dermacentor pôsobí tajomne a mohlo by sa zdať, že ide o akéhosi prehistorického jaštera. V skutočnosti sa za zloženinou gréckeho slova derma (koža) a centor (napichávať alebo prerezávať) ukrýva malý, ale nápadný roztoč, kliešť. V podstate ani nie je malý, medzi kliešťami je to priam obor – jeden z najväčších druhov v strednej Európe. Nápadný je najmä jeho chrbtový štítok, ktorý má predovšetkým pri samčekoch jedinečnú bielu smaltovanú výzdobu pokrývajúcu celú chrbtovú stranu tela.
V anglickej literatúre si preto vyslúžil názov ozdobený kliešť (ornate tick) a podľa hlavných hostiteľov a biotopu aj ozdobený ovčí, kravský a psí kliešť, ale aj lúčny či močiarny. U nás na Rožňavsku ho domáci volajú maskáčový kliešť. Dermacentor je rodový odborný názov skupiny tzv. tvrdých kliešťov z čeľade Ixodidae a podčeľade Rhipicephalinae, do ktorej patrí ešte ďalších osem rodov. Doposiaľ je vo svete 35 uznávaných druhov rodu Dermacentor. Žijú na všetkých kontinentoch okrem Austrálie a polárnych oblastí, najviac však v nearktickej oblasti Severnej Ameriky. V Eurázii nájdeme dva druhy, ktoré žijú aj na Slovensku a mená dostali podľa typického biotopu, ktorý obývajú – pijak lužný (Dermacentor reticulatus) a pijak stepný (Dermacentor marginatus).
Úspešné prenášače
Dôvod, prečo vedcov, lekárov, veterinárov, ale aj chovateľov domácich a hospodárskych zvierat zaujímajú pijaky, sú choroby, ktorých pôvodcov prenášajú. Pijaky sú významnými vektormi (prenášačmi) celého spektra rôznych infekčných a parazitárnych ochorení ľudí aj zvierat. Z vírusov je to predovšetkým pôvodca západosibírskej omskej hemoragickej horúčky. Slovenský virológ Jozef Řeháček s kolektívom spolupracovníkov ako prví v roku 1968 opísali pri pijakovi stepnom baktériu Rickettsia slovaca, spôsobujúcu ochorenie známe aj pod skratkou TIBOLA (z anglického tick-borne lymphadenopathy), ale aj DEBONEL a SENLAT v iných jazykoch, ktoré u ľudí spôsobuje zápal lymfatických uzlín. Pijak lužný je hlavným prenášačom pôvodcu nebezpečnej babeziózy psov, jednobunkového krvného parazita Babesia canis, a tiež babeziózy koní, Babesia caballi, ale len v južnej Európe. Okrem spomenutých patogénov boli pri európskych pijakoch potvrdené desiatky ďalších vírusov, baktérií a protozoí, ktorých prenos nie je jednoznačne preukázaný, resp. je dočasný. Za spomenutie stojí vírus kliešťovej encefalitídy, z baktérií anaplazmóza ľudí, psov a koní, kliešťová horúčka dobytka, pôvodcovia lymskej boreliózy, tularémie, Q-horúčky, bartonelózy a ďalšie. Na Slovensku v ostatných dvoch dekádach výrazne rezonuje babezióza psov.
Dvaja priatelia pri jednom stole
Oba druhy pijakov majú veľa spoločných ekologických, etologických a časovo závislých čŕt, no predsa sa len v niečom od seba viditeľne líšia. Pijak lužný má rád vlhké otvorené lužné lesy, lesné čistinky a vlhké lúky v okolí riek a brehov jazier, ale nájdeme ho aj na pastvinách, vresoviskách, rozptýlených krovinách, predmestských pustatinách a systémoch pobrežných dún. Dokáže prežiť aj dlhšie povodne, jeho larvy a nymfy žijúce v norách zvládnu ich dočasné zaplavenie. Udrží sa aj v mestách, no v súvislom komplexe lesa sa nevyskytuje. Vyžaduje vyššiu hladinu spodnej vody. Horšie znáša suchá, aj keď vyššiu teplotu na vlhkých miestach toleruje dobre. Jeho areál rozšírenia je v západnej paleoarktickej oblasti s miernym podnebím, od severného Portugalska a Španielska na západe po Strednú Áziu na východe, a vytvára dosť úzky a dlhý pás v západo-východnej orientácii medzi 41 až 57° severnej šírky, so samostatnou enklávou na Kaukaze. Nežije v suchom stredomorskom podnebnom pásme, ako je napríklad severná Afrika, väčšina Pyrenejského polostrova, Taliansko, Balkán a Turecko. Pijak lužný sa v súčasnosti považuje za najrýchlejšie sa šíriaci druh kliešťa v Európe, najmä v Poľsku, na Slovensku, v Nemecku a v Pobaltí. Pijak stepný uprednostňuje skôr suchšie a teplejšie stepné, polostepné až polopúštne oblasti, xerofilnú stepnú vegetáciu, najmä otvorené lúčne pasienky. Súvislým lesom sa, podobne ako pijak lužný, vyhýba. Je viac prispôsobený na teplejšie a suchšie podnebie ako pijak lužný. Je rozšírený vo východo-západnom páse medzi 33 až 51° severnej šírky od Portugalska cez južnú Európu až do Iránu, Kazachstanu a horských oblastí Strednej Ázie. Má široké geografické prekrytie s pijakom lužným, od severného Portugalska cez Kazachstan po západnú Sibír medzi 41 a 51° severnej šírky, ale všeobecne sa vyskytuje južnejšie ako pijak lužný.
Základná morfológia
Pre rozlíšenie týchto dvoch druhov je dôležité pozrieť si ústne ústroje, ktoré nazývame aj hlavičkou. Zdôrazňujem hlavičku, nie hlavu. Kliešť totiž hlavu nemá, je zrastená s telom do jedného útvaru, ktorý sa volá idiosoma. To, čo trčí kliešťovi dopredu, sú len ústne ústroje, odborne gnathosoma, ktorá má štyri dôležité časti. Prvou je chytínová základňa hlavičky, ktorá je tvrdá a nasadá na telo kliešťa na jeho prednom konci. Samičky majú na vrchnej strane umiestnené dva útvary v podobe jamky, pórové polia, ktoré pri pijakovi lužnom majú kruhový tvar a pri pijakovi stepnom oválny v tvare písmena V. Tie je vidieť až pod mikroskopom alebo dobrou lupou. Samček pijakov pórové polia nemá. Po stranách základne hlavičky smerom dopredu vyrastajú štvorčlánkové hmatadlá, palpy. Tie sú v porovnaní s kliešťom obyčajným veľmi krátke, ale viditeľné aj voľným okom. Pijak lužný ich má súdkového tvaru s väčšou šírkou ako dĺžkou, pijak stepný dlhšie ako širšie. Na druhom článku pálp na vrchnej strane vyrastá tŕň smerujúci dozadu a nabok, ktorý má výraznejší pijak lužný a takisto je výraznejší pri samcoch ako samiciach. Tieto tŕne je však dobre vidieť len pod mikroskopom alebo lupou. Dĺžka a šírka pálp a typicky sfarbený štítok sú aj pre menej skúseného diagnostika na odlíšenie týchto dvoch pijakov postačujúce.
Doc. MVDr. Branislav Peťko, DrSc.
Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach
