Tak ako kolorit a atmosféru mnohých miest u nás odnepamäti dotvárajú lipy, podobne k tradičnému gazdovstvu s maštaľami a ohradami pre dobytok neodmysliteľne patrí pŕhľava, nazývaná aj žihľava.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tejto nitrofilnej rastline, ktorá obľubuje stanovištia s vysokým obsahom dusíka v pôde, napríklad ruderálne lokality či zaplavované lužné lesy, sa vyhýba všetko živé vrátane človeka. Nepríjemný kontakt s jej pŕhlivými chĺpkami, trichómami, zažil zaiste každý z nás. Tradične sa uvádza, že popŕhlenie spôsobujú niektoré kyseliny, najmä mravčia a kremičitá, podľa najnovších výskumov však alergickú reakciu po kontakte s touto bylinou majú na svedomí acetylcholín, histamín a serotonín. Je neuveriteľné, že napriek mechanickej a chemickej výzbroji sa nájdu medzi živočíchmi druhy, ktorým slúži pŕhľava dvojdomá (Urtica dioica), prípadne pŕhľava menšia (U. urens) ako potrava.
Bezpečnosť a ochrana húseníc
Medzi najtypickejšie a celkom bežné konzumenty pŕhľav patria v našej prírode viaceré druhy denných motýľov z čeľade babôčkovité (Nymphalidae). Prirodzene to neplatí pre dospelé jedince, imága, živiace sa hlavne nektárom kvetov, ale pre motýlie larvy.
O našich babôčkach, ktorých húsenice si pochutnávajú prednostne na pŕhľave, bolo povedané a napísané snáď už všetko (pozri Quark 6/2023). Preto sa pokúsim na príklade jednej z nich, babôčky pávookej (Aglais io, syn. Inachis io), stručne demonštrovať životný cyklus týchto pŕhľavožrútov. Patrí medzi nezameniteľné druhy, dobre ju poznajú dospelí aj deti.
Jej vývinový cyklus sa začína drobnými zelenými vajíčkami, ktoré nakladie na jar po prezimovaní samička na spodnú stranu listov pŕhľavy. Po asi dvanástich dňoch (v studenom počasí až po troch týždňoch) sa z nich vyliahnu čierne otŕnené húsenice s bielymi bodkami a červenými panôžkami. Na prvý pohľad vyzerajú nebezpečne, no ich tŕňovité výrastky neublížia, sú mäkké a neškodné. Majú za úlohu odstrašiť nepriateľov a pomáhajú tiež chrániť mäkké telo húsenice pred kontaktom s pŕhlivými trichómami živnej rastliny. Larvy môžu odradiť útočníka aj rýchlymi trhavými pohybmi.
Bezpečnosť im určite pomáha zvyšovať aj to, že žijú spoločne v akomsi hniezde, ktoré si budujú z hodvábnych vláken. Vlákna spriadajú pomocou orgánu naspodku hlavy a umožňujú im zároveň pohodlnejší pohyb po rastline. Ich úkryt je nápadný už pri pohľade z niekoľkých metrov, keďže v ňom môžeme nájsť až stopäťdesiat húseníc.
Muchy ako škodce
Húsenice sú spočiatku drobučké, ale exempláre posledného piateho instaru (vzrastového stupňa) pred zakuklením majú veľkosť až šesť centimetrov. Po poslednom zvliekaní sa rozídu z rodnej pŕhľavy, prípadne chmeľu po okolí, kde sa vo vhodnom úkryte zakuklia. Na rozdiel od pomerne kontrastne sfarbených lariev je kukla tohto druhu veľmi nenápadná, takže v okolitej vegetácii unikne nielen nášmu zraku, ale aj predátorom, napríklad spevavcom. Má žltozelené až sivozelené sfarbenie s dvoma radmi lesknúcich sa tŕňov a viacerými kovovo sfarbenými škvrnkami.
Kresba kontra fotografia
V súčasnej modernej dobe s čoraz dokonalejšími digitálnymi technológiami si prestávame uvedomovať, že ešte pomerne nedávno, v polovici minulého storočia, sa odborná a populárno-náučná prírodovedná literatúra nezaobišla bez kvalitných farebných obrázkov (kresby, maľby, grafiky a pod.). Je prirodzené, že čiernobiela fotografia nemala takú výpovednú hodnotu ako rastliny alebo živočíchy stvárnené rukou výtvarníka. Kvalitné vedecky zamerané výtvarné diela prírodných objektov nedokázala plnohodnotne nahradiť ani farebná fotografia. Platí to hlavne o analógovej fotografii, v menšej miere o digitálnej, ktorá pri dokumentácii minerálov, húb, flóry a fauny dokáže suplovať takmer na sto percent aj najdokonalejšie kresby, akvarely a pod.
Dôvodov nenahraditeľnosti vedeckej kresby či maľby môže byť viacero, za najdôležitejší možno označiť istý stupeň idealizácie. Vďaka nej bývajú na zobrazenom objekte zachytené aj také znaky, ktoré bežne nemusíme vidieť. Napríklad v prípade motýľov sú imága najčastejšie nakreslené tak, ako ich nachádzame v zbierkach, teda so široko roztvorenými (napnutými) krídlami. Pri živých jedincoch sa ich krídla často prekrývajú, takže nie vždy je možné pozorovať všetky determinačné znaky a s istotou určiť, o aký druh ide. Veľmi obľúbené sú aj obrázky drobných druhov živočíchov, ktorých detaily sú viditeľné iba pod lupou a nie je možné zdokumentovať ich pomocou makrofotografie. Kresby zo starších kníh a časopisov nemožno obyčajne použiť bez digitálneho spracovania – úpravy pozadia, keďže papier pomerne rýchlo zožltne.
Mali by sme vzdať hold a byť vďační za obrovské množstvo vytvorených kresieb či malieb, bez ktorých by odborné a populárno-náučné texty v knihách a časopisoch boli neúplné. Po vynáleze fotografie, resp. jej predchodkyne dagerotypie v 19. storočí, jej obdivovatelia hlásali, že maľba je mŕtva. Našťastie sa tak nestalo, výtvarné umenie žije a rozvíja sa aj v 21. storočí.
Najviac škôd na húseniciach a kuklách nenapáchajú vtáky, ale niektoré parazitické druhy múch, napríklad bystruša obyčajná (Phryxe vulgaris) a bystruša babôčková (Sturmia bella). Motýle prvej generácie sa liahnu v máji až júni, v júli a auguste sa takmer každoročne objavia aj imága druhej generácie. Často ich vídame lietať ešte začiatkom jesene a môžeme ich pozorovať na kvetoch, kde sa živia sladkým nektárom. Obľubujú však aj miazgu poranených stromov a lákajú ich tiež páchnuce šťavy bohaté na minerálne látky (výkaly, zdochliny či ľudský pot). S poklesom teploty postupne vyhľadajú úkryty, v ktorých teplota neklesne pod bod mrazu, napríklad dutiny stromov, pivnice, maštale a pod., kde hibernujú až do jari.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky