V detstve sme často čítali rozprávky o ježovi, ktorý si nosil jablká na chrbte, pred líškou sa skrútil do klbka a odkotúľal sa do skrýše. V súčasnosti vieme o ježovi a jeho výnimočnosti oveľa viac a rozprávkam už vo všetkom neveríme.
Zo zoologického hľadiska žijú na Slovensku dva druhy ježov – jež bledý alebo východný (Erinaceus roumanicus, predtým E. concolor), ktorý sa u nás vyskytuje častejšie, a jež tmavý alebo západný (Erinaceus europaeus). Ten sa na našom území objavuje ojedinele, aj to len v západnej časti od moravských hraníc.
Rozdiel medzi obomi druhmi je len v tom, že jež tmavý má na spodnej strane tela tmavšiu hnedastú srsť a najmä v okolí očí má výraznú tmavú kresbu. Srsť ježa svetlého je svetlejšia až biela a ostne sú žltkasté až belavé, pričom nie sú priečne prúžkované.
V našej prírode sa s ježom môžeme stretnúť všade – v mestských parkoch, záhradách, vo svetlých lesoch a občas aj len tak na ulici či pri domoch, predovšetkým však v noci. Počas dňa ho vidíme len vtedy, keď ho vyplašíme či nevedomky vyženieme z úkrytu.
Jež nie je prísne teritoriálny druh, hoci zvyčajne obýva určité ohraničené územie. No neoznačuje si ho a s výnimkou obdobia rozmnožovania mu ani votrelci vlastného druhu neprekážajú. Dožíva sa do 10 rokov.
Nebezpečné predátory
Osrstenie ježa je na chrbte premenené na ostne. Tých je 5- až 8-tisíc s dĺžkou 2 až 3 cm a ochraňujú ho pred prirodzenými nepriateľmi. Silná svalovina v koži mu umožňuje zvinúť sa do guľovitého klbka. Ježovi tento princíp záchrany veľmi pomáha najmä v noci pred sovami, ale aj za súmraku pred inými dravcami.
Najčastejším predátorom ježov je výr skalný (Bubo bubo). Ten ich dokonca uprednostňuje v potrave pri kŕmení mláďat na hniezde. Výr zvyčajne chytí ježa ešte pred zvinutím do gule. Následne mu pazúrmi stiahne z chrbta kožu aj s pichliačmi, ktorá sa potom často nájde v blízkosti hniezda výra. Aj počas dňa, keď sa vyplašený jež ocitne odrazu vonku a dravec naň zaútočí, jež sa okamžite zvinie.
Pozoroval som takto myšiaka hôrneho (Buteo buteo), ktorý zletel na roľu, kadiaľ prebehol jež. Jež, ktorý sa v takýchto prípadoch riadi sluchom, sa asi tri metre pred zásahom myšiakových pazúrov premenil na ostnatú guľu a dravec pri ňom zostal v akejsi agónii. Nohy aj krídla mu strnuli a čakal, kým sa dala jeho korisť opäť do pohybu. Jež často v takejto situácii pri úniku využíva aj svah, po ktorom potom kotúľaním sa rýchlejšie ujde dravcovi dolu kopcom do úkrytu. Stáva sa však, že šikovný lovec, najmä výr, vystihne okamih, keď sa jež pregúľa bruchom hore. Vtedy ho zasiahne pazúrmi na citlivé miesto a uloví ho.
