Od príchodu elektriny na Slovensko trvalo veľmi dlho, kým si všetky domácnosti u nás mohli na Vianoce rozsvietiť stromček ozdobnými žiarovkami. A bolo by to trvalo ešte dlhšie nebyť priekopníkov, akým bol Karol Matej Ambróz (1877 – 1944).
Iba štyri roky po tom, ako Thomas Alva Edison predviedol svoju žiarovku, sa vo februári 1884 v bratislavskom mlyne Gottfrieda Ludwiga rozsvietilo 85 žiaroviek, každá s príkonom 15 W. Trvalo však ďalších 80 rokov, kým elektrina dorazila do poslednej obce na Slovensku.
Hneď po Edisonovi
V roku 1884 sa zdalo, že na Slovensko dorazila budúcnosť. O niekoľko rokov neskôr magistrát rozhodol o zavedení elektrického osvetlenia v meste, v auguste 1895 začala v Bratislave premávať prvá električka a v roku 1901 uviedli do prevádzky prvú mestskú elektráreň (v zemi bolo uložených 53 298 m elektrických káblov a nad ňou 32 700 m vonkajšieho vedenia).
Do prvej svetovej vojny už vznikali elektrárne pri továrňach aj v niektorých ďalších väčších slovenských mestách, ktoré dodávali prebytkovú elektrinu aj domácnostiam vo svojom okolí. Vidiek však ďalej svietil plynom, petrolejom a sviečkami. Do roku 1918 boli na Slovensku iba približne 2 % obcí zásobovaných elektrinou. Budovanie elektrární a rozvodných sietí si objektívne vyžadovalo čas. K elektrine však panovala aj nedôvera, dokonca až iracionálny odpor obyvateľov.
Nedôvera
Bratislava bola jedným z mála miest Rakúska-Uhorska, ktoré malo plynové verejné osvetlenie a pre plynárne bol Edisonov vynález nemilou správou. Proti elektrine rozbehli kampane: tvrdilo sa, že elektrické svetlo spôsobuje očné choroby, že pleť žien bude pri elektrickom osvetlení vyzerať mŕtvolne a pod. Podľa historika Miroslava Sabola z toho ťažili najmä kozmetické firmy, ktoré vyrábali prípravky dodávajúce ženám pod žiarovkou opäť ich svieži pôvab.
Na vidieku boli roľníci často konzervatívnejší než ich kňazi. Nebolo zriedkavosťou, že kostol vysvietený desiatkami žiaroviek stál uprostred dediny pohrúženej do tmy. Takáto nedôvera k novinkám pôsobí takmer komicky, mala však vážne dôsledky: roľníci v iných krajinách už dávno používali elektrické stroje, kým u nás sa ešte robilo všetko po starom. Pravda, veci neprospievalo ani to, že málo poučení používatelia elektriny prichádzali o život pri častých nehodách. Čeliť tomu mala osveta proti neopatrnej manipulácii (najviac nehôd sa v prvom období stávalo v maštaliach).
Elektrina a kultúra
Skutočná elektrifikácia Slovenska sa začala rozbiehať až po vzniku Československa v roku 1918. Rodák zo Sučian K. M. Ambróz študoval elektrotechniku a strojárstvo na rôznych nemeckých univerzitách a pracoval v Budapešti, Brne a v rumunskom Târgu Mureș, kde projektoval vodnú elektráreň. Po vzniku ČSR sa vrátil na Slovensko: v roku 1919 uvádzal do prevádzky podbrezovské železiarne, neskôr pracoval na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave, kde mal na starosti elektrotechnické záležitosti. Inými slovami elektrifikáciu Slovenska. Bol priekopníkom využitia potenciálu slovenských riek na stavby vodných diel na Váhu a Oravskej priehrade.
K. M. Ambróz chápal, že problémom elektrifikácie Slovenska nie je iba jeho geografia: v technickom rozvoji videl podmienku a zároveň súčasť kultúrneho rozvoja. Založil prvý odborný elektrotechnický časopis u nás s názvom Elektrotechnika. Okrem odborných článkov o projektoch vodných elektrární sa v ňom zaoberal aj vzťahmi človeka a techniky a propagoval moderný technický rozvoj. Zomrel náhle v roku 1944, takže sa nedožil splnenia svojho najväčšieho sna: elektrifikácie našich železníc. Tejto téme pritom venoval množstvo prác, v ktorých podporoval projekt slovenskej železničnej elektromagistrály. Ešte v roku 1945 bolo 96 % železničných tratí u nás bez elektriny a posledná obec bola elektrifikovaná v 60. rokoch 20. storočia.
R
