Od úsvitu dejín sa ľudstvo hrabe v zemi, aby z hlbín na povrch vynášalo materiály, ktoré považuje za užitočné. Azda s výnimkou Antarktídy sú všetky kontinenty prevŕtané skrz naskrz. Bane môžu mať rôznu hĺbku, šírku, tvar. Spoločné majú však to, že po skončení ich prevádzky zostávajú v zemi jamy. Čo s nimi?
Staré bane, ak sa rovno nezasypávali, sa často používali na skladovanie odpadu každého druhu vrátane rôznych nebezpečných materiálov. Existujú však aj sofistikovanejšie a výhodnejšie možnosti. V Austrálii sa napríklad opustená zlatá baňa postupne mení na moderný energetický komplex.
Zlatá história
Podľa odhadov ľudstvo doteraz v histórii vyťažilo asi 198-tisíc ton zlata, pričom objavených bolo okolo 250-tisíc ton. Keďže zlato je takmer nezničiteľné, všetok tento kov zostáva v tej či onej forme stále na svete. Keby sa všetky pomyselné zlaté tehličky naukladali k sebe, vytvorili by kocku, ktorej hrana by merala približne len 21 metrov, a keby sa pridalo aj to zlato, o ktorom vieme, že ešte leží v zemi, hrana by sa predĺžila asi na 28 metrov. To sa isto nezdá veľa, napríklad pri porovnaní s miliardami ton uhlia, ktoré sa vo svete vyťažia každý rok. Napriek tomu môžu najväčšie zlaté bane čo do rozmerov s uhoľnými pokojne súťažiť. Niektoré patria k najhlbším na svete – svetový rekord drží doteraz funkčná zlatá baňa Mponeng v Juhoafrickej republike s prevádzkovou hĺbkou okolo štyroch kilometrov.
Zlaté bane sú rozsiahle preto, lebo na rozdiel od ťažby z výdatných uhoľných vrstiev je pre každý kilogram zlata potrebné vyťažiť tony materiálu (zlato sa, pravda, nachádza aj ako bočný produkt popri iných nerastoch, ktoré sa tiež ťažia). Spomínaná baňa Mponeng, ktorá okrem rekordnej hĺbky patrí aj k najbohatším zlatým baniam na planéte, sa môže pochváliť obsahom drahého kovu asi 8 gramov na tonu horniny.
Kidston
Nie všetky bane na zlato sú hlboké. Na severe austrálskeho Queenslandu sa nachádza bývalá povrchová baňa Kidston. V roku 1907 tam objavili najprv zlato z naplavenín v roklinách rieky Copperfield. Keď sa zdroje pomaly vyčerpávali, baníci začali hľadať kov v priľahlých kremenných skalách. K mestečku, ktoré v lokalite vzniklo v dôsledku zlatej horúčky, pribudla v roku 1915 priehrada. Jej účelom bolo zásobovať vodou nielen obyvateľov, ale najmä banské prevádzky. Ťažba zlata sa skončila najprv v roku 1950 a po obnovení v 80. rokoch minulého storočia (moderné technológie spravili povrchovú ťažbu dočasne opäť ekonomicky výhodnou) baňu definitívne zavreli v roku 2001. Zvyšky starého mestečka aj s priehradou boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku.
Tým sa však pre Kidston nič neskončilo. V súčasnosti na mieste starej bane vyrastá komplex solárnej farmy, prečerpávacej vodnej elektrárne a systému skladovania energie, ktorý doplní aj veterná farma. Projekt, v rámci ktorého sa niekdajšia typická priemyselná krajina využije na výrobu a skladovanie obnoviteľnej energie, bude po svojom celkovom dokončení unikátom nielen v rámci Austrálie, ale aj celosvetovo.
R, foto Pixabay
