Suchohríby patria podobne ako pravé hríby a kozáky medzi naše najzbieranejšie druhy húb. Rastú v listnatých alebo ihličnatých lesoch na celom našom území od nížin až po vyššie polohy.
Prednosťou suchohríbov v porovnaní s inými druhmi húb je, že mnohé z nich rastú aj v suchších obdobiach roka, kedy iné druhy húb takmer vôbec nerastú. V našej prírode sa stretneme s viacerými druhmi suchohríbov. Mnohé z nich patria medzi veľmi chutné huby, preto sú medzi hubármi obľúbené. Často ich zbierajú aj menej skúsení hubári, pretože svojím vzhľadom sú veľmi charakteristické a nedajú sa zameniť za jedovaté druhy húb. Ich najväčšou nevýhodou je však pomerne mäkká dužina, ktorá za daždivého počasia nasáva vodu a má veľkú tendenciu plesnivieť.
Problémy s určením
Z nášho územia je známych asi 16 druhov suchohríbov. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že väčšina bežných hubárov jednotlivé druhy vôbec nerozoznáva a pokladá ich za jeden druh. Nie je na tom nič prekvapujúce, pretože viaceré druhy suchohríbov sú si veľmi podobné a rozoznať ich v teréne robí problém aj mnohým odborníkom. Často je na ich spoľahlivú determináciu potrebný mikroskop, pomocou ktorého sa skúmajú výtrusy plodníc a väčšinou sa až tak dospeje k správnemu určeniu druhu.
Z hľadiska ich konzumného využitia to však nehrá žiadnu rolu, pretože všetky u nás rastúce suchohríby patria medzi jedlé druhy. Aj keď sa mnohé z nich v teréne nedajú určiť, predsa len nájdeme niektoré, ktoré môžeme spoznať aj podľa vonkajších znakov. Predstavme si niektoré z nich.
Boráky
Pomerne ľahko spoznáme jeden z našich najbežnejších suchohríbov – suchohríb hnedý (Imleria badia), ľudovo nazývaný aj borák. Nájsť ho môžeme v ihličnatých a zmiešaných lesoch. Je to vzhľadovo veľmi charakteristický druh. Má klobúk gaštanovohnedej farby so zelenožltými rúrkami a hnedý hlúbik. Spoznáme ho aj podľa toho, že jeho dužina po prekrojení často modrie. V prírode sa vyskytuje na konci leta a v jesenných mesiacoch. V niektorých oblastiach, najmä na Záhorí, patrí medzi veľmi hojné a najčastejšie jesenné huby. Hubári ho s obľubou zbierajú, pretože sa svojimi chuťovými vlastnosťami vyrovná aj pravým hríbom.
Babky
Veľmi rozšírený je aj ďalší druh ihličnatých a zmiešaných lesov – suchohríb žltomäsový (Xerocomellus chrysenteron). V Česku, ale aj na Slovensku ho mnohí poznajú pod ľudovým názvom babka. V niektorých oblastiach patrí medzi najzbieranejšie druhy. Poznáme ho predovšetkým podľa hnedastého klobúka, ktorého pokožka sa často rozpukáva a v puklinách sa objavuje červenkasté zafarbenie. Hlúbik má tiež charakteristický. Pod klobúkom je žltkastý, smerom nadol ružovkastý až vínovočervený. Jeho dužina po prekrojení trochu modrie, neskôr červenie. Podobne ako suchohríb hnedý aj tento druh patrí k veľmi obľúbeným a často zbieraným hubám.
Pri jeho zbere je však potrebná zvýšená opatrnosť. Suchohríb žltomäsový je totiž veľmi náchylný na plesnivenie, a to predovšetkým za vlhkého počasia. Jednou z plesní, ktoré ho často napádajú, je hubožer zlatožltý (Hypomyces chrysospermus). Táto parazitická vreckatá huba je veľmi nebezpečná. Môže produkovať niektoré látky, ktoré sú pre ľudský organizmus toxické. Napadnutý suchohríb spoznáme podľa belavého povlaku plodnice, ktorý časom zožltne. Z tohto dôvodu je preto potrebné zbierať len mladé a tvrdé plodnice, čo platí aj pri iných druhoch hríbovitých húb. Prestarnuté plodnice preto nepatria do hubárskeho košíka! Okrem toho, že už nie sú kvalitné a strácajú typické chuťové vlastnosti, hubári by ich mali ponechať v lese aj z dôvodu ďalšieho rozmnožovania druhu – na semeno.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
