Analýza DNA ukončila špekulácie o archeologickej záhade a prekvapivo ukázala, že mumifikovaní ľudia z Tarimskej panvy mali lokálny pôvod ako geneticky izolovaná, ale cudzej kultúre prístupná populácia.
Autonómna oblasť Sin-ťiang v západnej Číne sa geograficky delí na dve hlavné rovinaté časti obklopené vysokými horami. Na severe je to polopúšťová Džungárska panva a na juhu sčasti takisto polopúšťová Tarimská panva zahŕňajúca aj púšť Taklamakan. Práve Tarimskou panvou prechádzala slávna Hodvábna cesta, po ktorej od hlbokého staroveku obojsmerne prúdili medzi východnou a západnou Euráziou rozličné artefakty, hospodárske zvieratá aj plodiny. Odvrátenou stranou tohto pohybu bolo, že sa ním neraz rozšírili aj epidémie smrtonosných chorôb.
Prirodzená mumifikácia
Túto oblasť obývajú najmä turkickí Ujguri s menšími podielmi ďalších turkických a iných stredoázijských etník. No predovšetkým vo väčších tarimských sídlach narastá počet chanských Číňanov, ktorí tam už niekoľko desaťročí prichádzajú z východnej polovice krajiny. Tarimská panva a celá oblasť Sin-ťiang predstavujú geografické rozhranie západného a východného kultúrneho okruhu nášho eurázijského superkontinentu.
Rozhrania veľkých kultúr bývajú nesmierne zaujímavé pre archeológov aj historikov. Výnimkou nie je ani Tarimská panva. Archeologicky najzaujímavejšie sú tzv. tarimské múmie, často uložené v rakvách pripomínajúcich člny, objavované od začiatku 20. storočia. Doteraz sa ich našli stovky, najviac v posledných desaťročiach v okolí Loulanu a Turfanu. Datujú sa od bronzovej doby (najstaršie spred roku 2000 p. n. l.) po rok 200 nášho letopočtu. K ich mumifikácii došlo prirodzene, vplyvom extrémne suchých púštnych podmienok.
Vedcov však od začiatku upútal vzhľad týchto ľudí. Niesli zreteľné európske znaky, osobitne svetlé až hrdzavé vlasy, zväčša spletené do vrkočov. Prvé genetické testy ukázali zhody haplotypov s indoeurópskymi etnikami žijúcimi v starovekej západnej Eurázii, konkrétne na Ukrajine. No čo sa týka lebiek, najpodobnejší boli dávnym indoeurópskym obyvateľom južnej Sibíri. Tak či onak, vyznačovali sa západniarskou fyziognómiou a aj podľa plstených a tkaných vlnených odevov, rôznych kultúrnych artefaktov a stôp roľnícko-pastierskeho spôsobu obživy skutočne vyzerali ako migranti zo západu. V krajine, ktorá je v súčasnosti púšťou, chovali hovädzí dobytok, ovce aj kozy a pestovali pšenicu, jačmeň i proso. Dokonca vyrábali kefírový syr.
Všetko je inak
Nečudo, že o pôvode príslušníkov tejto populácie, ktorú čínski vedci nazvali kultúra Siaoche, sa vyrojila pestrá paleta vzájomne protirečivých teórií. Prišli z jamnajskej čiže jamovej kultúry v ukrajinskej a ruskej stepnej oblasti Čiernomoria? Pochádzajú z baktrijsko-margianskej kultúry v púšťových oázach strednej Ázie, s väzbami ku skorým poľnohospodárom na Iránskej plošine? Alebo sú zo skorej migrácie predstaviteľov indoeurópskych jazykov do východnej Ázie, tzv. Prototocharov? Priniesli si svoju kultúru z pôvodnej domoviny, prevzali ju od niekoho alebo si ju vyvinuli až po príchode do Tarimskej panvy? Tá bola už v staroveku len miestami pohostinná, hoci v bronzovej dobe tam tiekli viaceré rieky a pozdĺž ich toku sa vyskytovali početné oázy. Vniesť svetlo do všetkých týchto otázok mohla iba dôkladná genetická analýza čo najväčšieho počtu tarimských múmií z najstaršieho obdobia a porovnanie získaných údajov s genetickými analýzami iných dobových i novších etník, ktoré žili v bližšom aj širšom okolí Tarimskej panvy. Podujal sa na to 34-členný tím vedcov rôznych odborov z Číny, Nemecka, USA a Južnej Kórey na čele s Fanom Čangom z Ťilinskej univerzity v Čchang-čchune (ČĽR). Výsledky uverejnili v časopise Nature.
Zdeněk Urban
