Veľké plody jabloní sa vyvinuli v Strednej Ázii kvôli prilákaniu veľkých zvierat, ktorých trusom sa šírili semená. Štafetu potom prevzali kupci na Hodvábnej ceste.
Plody jabloní domácich (Malus domestica), jablká, patria medzi hlavné ovocné plodiny s obrovským ekonomickým významom. Pestujú sa celosvetovo v miernom klimatickom pásme. Vyšľachtených z nich bolo vyše tisíc odrôd. Súhrnná priemerná svetová produkcia dosahuje v poslednom čase viac ako 80 miliónov ton ročne (na rok 2017 sa udáva 83,1 milióna ton). Približne polovica z tohto množstva pripadá na jedinú krajinu – Čínu. Jablká a jablone majú aj obrovský kultúrny význam. Hojne vystupujú v náboženskom a umeleckom kontexte. Už zo staroveku sú známe početné zobrazenia veľkých červených jabĺk, ktoré tvorili stred či kulisu mnohých scén. Stačí spomenúť povestný Paridov súd, kde veľkú úlohu hrá jablko. Táto scéna fascinovala popredných svetových maliarov od majstrov renesancie až po 20. storočie. Len nemecký renesančný maliar Lucas Cranach starší (1472 – 1553) ju údajne namaľoval 23-krát!
Hodvábne jablká?
V poslednom čase sa v európskych a západoázijských archeologických kontextoch našlo viac dobre zachovaných jablčných semien zo staroveku. Ich analýza ponúka spolu s údajmi z histórie a paleontológie a výsledkami skorších genetických štúdií (najmä dekódovaním úplnej DNA jablone uverejneným v roku 2010) nový pohľad na pôvod tejto plodiny. Experimentálne poznatky a teórie o jablku teraz zhrnul Robert Spengler z Ústavu Maxa Plancka pre vedu o ľudskej histórii v Jene (sústava špecializovaných výskumných ústavov Maxa Plancka je jednou z nemeckých obdôb našej SAV) v prehľade vo vedeckom časopise Frontiers of Plant Science. Jablkám, ale aj iným plodom sa venoval v populárno-náučnej knihe Fruit from the Sands (Ovocie z pieskov). R. Spengler sleduje históriu jablka od divorastúcich predkov jablone domácej. Zdôraznil dva faktory: pôvodné šírenie semien veľkými bylinožravými zvieratami a šírenie sprvoti divorastúcich, potom čoraz väčšmi zdomácnených plodov kupcami pozdĺž slávnej Hodvábnej cesty spájajúcej vnútornú Áziu s Blízkym východom a Európou. Na jej konci boli súčasné jablká.
Poklad Ťanšanu
Semená z archeologických nálezísk svedčia o zbere divorastúcich jabĺk ľuďmi v Európe a západnej Ázii už pred vyše 10-tisíc rokmi. Zdomácnenie nastalo oveľa neskôr, ale tiež má tradíciu dlhú tisícročia. Genetici preukázali, že súčasné jablone sú hybrid najmenej štyroch populácií divých jabloní rastúcich pomerne ďaleko od seba. Ako hybridizovali? Ako seriózna možnosť je tu spomenutý prenos plodov jabloní kupcami po Hodvábnej ceste. Tak do Európy už v antike, najmä cez Rímsku republiku a impérium, priputovalo aj iné ovocie a orechy. Väčšina základného genetického materiálu súčasných jabloní pochádza zo stredu Hodvábnej cesty, z pohoria ťanšan v južnom Kazachstane. Divé jablone vynikajú veľkými a často v čase zrelosti červenými plodmi so sladkou dužinou. Ide o adaptačné znaky lákajúce zvieratá, aby zožrali plody a v truse rozniesli semená, čo prispieva k reprodukcii danej rastliny. Výskum zdomácňovania plodín sa zväčša zameriava na aktívne zásahy ľudí. R. Spengler však skúma procesy, ktoré pripravili či uľahčili zdomácnenie tej-ktorej plodiny ešte v divočine. Ak si uvedomíme, že plody sú evolučné adaptácie na šírenie semien, evolúciu ovocia pochopíme, keď zistíme, ktoré zvieratá požierali predmetné plody, konštatoval. Veľa rastlín z čeľade, kam patrí jabloň (Rosaceae, ružovité), má malé plody, podobne ako čerešne, maliny a šípky. Tie ľahko prehltnú vtáky a v truse rozšíria semená. To však neplatí pre stromové rastliny tejto čeľade, ako sú jablone, hrušky, duly a broskyne: už v divočine mali veľké plody priveľké pre vtáky, a to milióny rokov pred pestovaním ľuďmi. Koho teda lákali veľkými plodmi?
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
Zdeněk Urban
