V porovnaní s hladkými tŕňmi sa ostnaté tŕne niektorých kaktusov ľahko zabodnú, no ťažko sa vyberajú. Pravdepodobne ide o prejav rôznych ekologických potrieb rastlín, hovorí Philip Anderson, evolučný biomechanik na Illinoiskej univerzite v Urbana-Champaign. Jeho tím testoval silu pichliačov šiestich rôznych druhov kaktusov tak, že vrazili tŕne do rôznych substancií, od syntetických polymérov po mäso. Výskumníci zmerali silu a tlak potrebné na vpichnutie do substancie, ako aj náročnosť vyberania ostnatých štruktúr. Napríklad pichliače opuncií Opuntia polyacantha a Cylindropuntia fulgida sú pokryté mikroskopickými ostňami, ktoré spôsobujú, že sa tŕne ľahko zabodnú, no ťažko sa odstraňujú z bravčového pleca a kuracích pŕs bez kože. Ostnaté tŕne C. fulgida dokážu preniknúť tak hlboko, že keď sa ich snažíte odtrhnúť, odtrhnete aj kúsky kaktusu, ktoré môžu spadnúť a znovu vyrásť na inom mieste. Na druhej strane hladké tŕne echinokaktusu Grusonovho (Echinocactus grusonii) ťažko vkĺzali do polymérov, ale ľahko kĺzali do vzoriek kuraťa a bravčoviny aj z nich. Toto zistenie naznačuje, že funkcia týchto tŕňov je defenzívna, mierená na odplašenie zvierat od rastliny, hovoria výskumníci. Kaktusy majú naozaj skvelú diverzitu morfológie tŕňov, ktorá sa zrejme prvý raz vyvinula na odstrašenie bylinožravcov, odvtedy sa však tŕne prispôsobili na sekundárne účely, uvádza spoluautorka štúdie Stephanie Croftsová. Podotýka, že niektoré dokonca dokážu načerpať vodu z hmly alebo pomáhajú pri regulácii teploty rastliny.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
