Okná do vtáčej ríše

Pozorovateľne vtákov a zvierat nebývajú výrazné svojou veľkosťou, ani efektnými technológiami. Nenápadnosť týchto štruktúr však nie je ich nedostatkom, ale naopak, najdôležitejším atribútom.

Foto Tomáš Ščepka

Pozorovateľne, väčšinou umiestnené bokom od frekventovaných trás, sú výrazom moderného záujmu o prírodu, ktorý sa zrodil na prelome 19. a 20. storočia. Z technického hľadiska zdanlivo neposkytujú svojim tvorcom veľa príležitostí zaskvieť sa. Ich hodnota je však skrytá v kontexte.

Ako pochopiť vtáky

Musím sa priznať, že som kedysi patril k tejto veľkej, úbohej armáde zabijakov, hoci som bol, našťastie, zlý strelec, nedôsledný zberač a celkovo žalostný fušer. No teraz, keď som vtáky pozorne sledoval, sa mi ich zabíjanie zdá ako niečo obludné a strašné, zapísal si v júni 1898 do pozorovacieho denníka anglický ornitológ Edmund Selous. K takémuto obratu ho pomkla skúsenosť s nočným pozorovaním lelka lesného. E. Selous zisťoval, ako hniezdiacim lelkom ich operenie poskytuje vynikajúce maskovanie, keď sú na zemi. Trvalo mi viac ako hodinu, kým som sa konečne presvedčil, že je to vták, a nie kus jedľovej kôry, na ktorý sa pozerám, a to aj napriek tomu, že som vedel, že sú tam vajcia.
E. Selous sa stal priekopníkom novej éry ornitológie, v ktorej štúdium vtákov prestalo byť spojené s ich zabíjaním a vytváraním zbierok v kabinetoch zoológie. Aj vďaka tomu, ako neúnavne propagoval rešpekt k živej prírode, sa pozorovanie vtákov na začiatku 20. storočia stalo nielen pre vedcov, ale aj pre masy laikov jednou z najobľúbenejších zábav na svete a zohralo rozhodujúcu úlohu pri presadzovaní celkovej ochrany zvierat. Bola to doslova filozofická zmena: zmyslom nie je zmocniť sa poznávaného tvora, ale pochopiť ho a pochopiť aj jeho svet. Nech každý, kto má oko a mozog (ale najmä to druhé), odloží pištoľ a vezme si ďalekohľad na týždeň, deň, dokonca aj na hodinu, ak sa mu podarí, a už nikdy nebude chcieť meniť, napísal E. Selous v roku 1901 vo svojej knihe Pozorovanie vtákov.

Účel, nie imidž

Foto Pixabay

Obľúbenosti pozorovania pomohol rast popularity prírodnej turistiky: výlety do okolí miest a po 2. svetovej vojne aj hromadný útek do divočiny, aký poznáme aj z našich prírodných parkov a rezervácií. Dizajn úkrytov, z ktorých by milovníci prírody mohli sledovať dianie bez toho, aby jej obyvateľov vyrušovali, by mal zostať jednoduchý a účelný. Nepomáha, keď sa z takejto aktivity stane pre architektov otázka zeleného imidžu.
Architektúra nie je cieľom sama osebe, ale je mimoriadne dôležitá pre to, ako sa zaoberáme prírodou, uvádza na svojom internetovom blogu nórsky architekt Tormod Amundsen, zakladateľ spoločnosti Biotope, ktorá sa špecializuje výlučne na vtáčie pozorovateľne. Podľa neho architekti často opakujú tie isté chyby: Výsledok síce vyzerá dobre, ale nefunguje… Zdá sa, že veľkoleposť a pozornosť sú cieľom mnohých projektov, lenže vo svete pozorovania vtáctva a ochrany prírody, kde sú budovy menšie a potreby veľmi odlišné, ide architektonická veľkoleposť zvyčajne na úkor funkcie.

Lelek lesný, foto wikipédia/P.Taszynski, CC BY-SA 3.0

Atrakciou je príroda

Prvé špecializované pozorovateľne sa pred 50 až 60 rokmi inšpirovali jednoduchým dizajnom klasických britských záhradných búdok. Účelu vyhovovala prostá drevená obdĺžniková škatuľa, pôvodne určená na uskladnenie záhradného náradia, ktorá mala vhodné rozmery a nízke stavebné náklady. Hoci neskôr sa dizajn stal sofistikovanejším, základné pravidlá by mali zostať v platnosti: Naše budovy majú byť skôr malé a strategicky umiestnené, než aby pútali pozornosť a boli honosné. Hlavnou atrakciou je samotná príroda. Niet lepšieho dizajnu, ako je prírode vlastný, hovorí T. Amundsen.
Na severovýchode Nórska sa nachádza polostrov Varanger: 2 069 km2 riedko osídlenej tundry, ktorej obyvatelia sa zaoberajú tradične chovom sobov. Na Varangeri sa nachádza 12 vtáčích úkrytov z produkcie Biotope, ktoré z tejto lokality pomohli urobiť svetoznámu arktickú destináciu na pozorovanie vtákov. Pozorovateľne umožňujú sledovať pobrežné vody Barentsovho mora, ale aj obrovské a rozmanité kŕdle – napríklad na ostrove Hornøya žije kolónia asi 100 000 morských vtákov až 11 hniezdiacich druhov, čo podľa Biotope predstavuje hlučný, smradľavý a veľkolepý zážitok.

Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 1/2023. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.

R