Novoobjavená blízka exoplanéta z kategórie superzemí umožní vyladiť metodiku skúmania atmosfér týchto telies.
Planéty iných žiariacich hviezd než Slnko, čiže mimoslnečné planéty, respektíve exoplanéty, sú realitou od polovice 90. rokov minulého storočia. V čase písania tohto článku príslušná štatistika zahŕňala (iba približne, pretože objavy neustále pribúdajú) 4 375 potvrdených exoplanét v sústavách 3 247 hviezd, pričom ďalších 5 856 kandidátskych planetárnych telies čakalo na potvrdenie. Záver je očividný: planéty sú prinajmenšom v prípade hviezd našej Mliečnej cesty skôr pravidlom ako výnimkou. Mnohé masívne obiehajú príliš rýchlo a príliš blízko materských hviezd, takže sú z nášho pohľadu príliš horúce, tzv. horúce Jupitery, iné zasa priďaleko, takže sú príliš chladné. Množstvo z nich je však zemského typu alebo patria do kategórie superzemí – majú násobok hmotnosti a rozmerov Zeme, no menšie hodnoty týchto parametrov, než aké majú Urán a Neptún v našej slnečnej sústave. Niektoré také telesá podobné Zemi dokonca obiehajú svoje materské hviezdy v tzv. obývateľnej zóne, kde by očakávané teplotné pomery na ich povrchu mali dlhodobo pripúšťať kvapalnú vodu.
Nové generácie prístrojov
Exoplanét už teda poznáme množstvo. Kvalifikované extrapolácie ich počtu hovoria o desiatkach a stovkách miliárd len v Mliečnej ceste. Z toho veľká časť bude zemského typu (aspoň hlavnými parametrami), lebo také telesá sú v súčasnej vzorke zastúpené menej. Príčina je jasná – menšie a menej svietivé telesá sa ťažšie objavujú. Hviezdy s exoplanétami sú od nás predsa len veľmi ďaleko. Chystaná nová generácia astronomických pozorovacích prístrojov na zemskom povrchu (ako je obrovský európsky ďalekohľad ELT v Čile) či v kozme blízko Zeme (napríklad Webbov kozmický ďalekohľad NASA) sľubujú výrazné pokroky aj v tejto sfére.
Naozaj prelomové poznatky o exoplanétach však zrejme prinesie až nasledujúca generácia prístrojov vo voľnom kozmickom priestore alebo na Mesiaci (optimálne na jeho odvrátenej strane), kde pozorovania minimálne narušujú faktory miestneho prostredia. Aj tak sa však pozornosť spočiatku sústredí na najbližšie, a teda najľahšie pozorovateľné telesá. Trend budúceho postupu, najmä v astrobiologickom kontexte hľadanie a poznanie mimozemského života, je daný: od samotného objavovania už treba prejsť k podrobnému výskumu.
Darček zo súhvezdia Panny
Špecialistov z tohto vedného odboru preto značne potešil nedávny objav superzeme pri pomerne blízkej hviezde Gliese 486 alias Wolf 437, nachádzajúcej sa približne 26 svetelných rokov od Slnka. Na oblohe sa nám premieta do súhvezdia Panny. Ide o červenú trpasličiu hviezdu hlavnej postupnosti so stabilným termojadrovým spaľovaním vodíka v strede. Má približne tretinovú hmotnosť a polomer a stotinovú svietivosť v porovnaní so Slnkom, ako aj podobné zastúpenie ťažších prvkov. Jej povrchová teplota dosahuje 3 340 kelvinov a napriek očakávaniu sa na nej nepotvrdil výskyt silnejších erupcií. Rotuje veľmi pomaly a očividne je dosť stará. Novoobjavená planéta dostala označenie Gliese 486 b. Materskú hviezdu obieha v neveľkej vzdialenosti. Výsledkom je vysoká povrchová teplota 430 stupňov Celzia. Tá sa blíži teplote na povrchu Venuše a nevyhovuje životu, ako ho poznáme. Aj povrchová tiaž je tam o 70 percent silnejšia ako na Zemi. Takéto usporiadanie však vedcom pomôže lepšie skúmať detaily prípadnej zvyškovej atmosféry a celkovo obývateľnosť superzemí.
Zdeněk Urban
