Surfovanie sa po prvýkrát predstavilo ako jeden z tzv. nepovinných športov na letných olympijských hrách len celkom nedávno, v roku 2020 v Tokiu. Medzi povinné súťažné disciplíny má byť zaradené až v roku 2028. Nie je to však nový šport.
Brázdenie vĺn na doske bude sotva niekedy takou masovou aktivitou ako napríklad loptové hry – už len preto, v akom špecifickom prostredí je možné venovať sa mu naplno. Oceán s vlnobitím skrátka nemá každý na dosah ruky. Napriek tomu patrí medzi rozšírené športy, ktoré ďalej naberajú na popularite.
Polynézia aj Atlantik
História jazdenia na vlnách siaha tisíce rokov pred náš letopočet. Záznamy surfovania na doskách sa našli na jaskynných maľbách v Polynézii. Starovekí Peruánci z kultúry Močikov a kultúry Virú zasa vyrážali na more na zvláštnych trstinových plavidlách známych ako caballitos de totora (trstinové koníky) na rybolov a na rekreáciu už pred najmenej 3 000 rokmi. Neboli to surfové dosky, aké poznáme v súčasnosti, svojím dizajnom a pravdepodobne aj spôsobom jazdenia sa im však tieto plytké a ľahké morské člnky približovali.
Na Havajských ostrovoch, ktoré sú považované za pravlasť moderného surfovania, sa však jazdenie na oceánskom príboji stalo hlbokou súčasťou miestnej kultúry a náboženstva. Všetci Havajčania surfovali, ale jednotlivé spoločenské vrstvy mali prísne pravidlá o tom, kto môže surfovať na určitých miestach. Surfové dosky nazývané koa, vyrezávané z dreva miestnych lesov, sa považovali za posvätné predmety. Surfovanie, v havajčine nazývané he’e nalu, predstavovalo spojenie s bohmi a Havajčania pripisovali vlnám, na ktorých jazdili, božskú silu.
Niektoré nálezy naznačujú, že surfovanie nemusí byť spojené iba s Tichým oceánom. Zmienky o aktivitách podobných surfovaniu pochádzajú aj z polovice 17. storočia z územia súčasnej Ghany v západnej Afrike.
Moreplavci, misionári a turisti
Prvé správy o surfovaní priniesli do Európy výpravy kapitána Jamesa Cooka, ktorý sa na Havajské ostrovy dostal v roku 1778. Poručík James King, člen Cookovej posádky, po návrate do Európy uverejnil časti zo svojho denníka. V nich opisoval plážový životný štýl Havajčanov a ich surfovanie pri pobreží. Napriek existencii rôznych ďalších zmienok Kingove zápisky sa uznávajú za historicky prvú správu o surfovaní, vďaka ktorej sa tento šport dostal do povedomia Európanov.
Toto povedomie sa ukázalo ako dôležité. V nasledujúcich storočiach totiž európski misionári zásadne menili kultúru pôvodných Havajčanov a surfovanie takmer vymizlo. Záujem o tento šport sa opäť oživil až na začiatku 20. storočia. Havajčan Duke Kahanamoku (1890 – 1968) po svojom triumfe na olympijských hrách v Štokholme v roku 1912, kde získal pre USA tri zlaté olympijské medaily v plávaní, verejne predvádzal surfovanie a pomohol mu získať uznanie a popularitu. Pláže na Havaji (najmä pri oblasti Waikiki) sa stávali obľúbenými turistickými destináciami a nadšenci potom predstavovali tento šport vo svojich krajinách.
R
