Aj napriek dlhodobému osídleniu a využívaniu krajiny sa aj na Slovensku zachovali pralesy nedotknuté ľudskou činnosťou. Sú vzácnou ukážkou pôvodných lesov Karpát a v širšom význame aj lesov európskeho kontinentu.
Na Slovensku sa zachovali pralesy s celkovou rozlohou asi 10-tisíc hektárov, čo je približne len 0,5 % rozlohy lesov Slovenska. Sú to lesy, ktoré doposiaľ neboli ovplyvnené ľudskou činnosťou, prípadne ňou boli pozmenené len minimálne, alebo v nich zásahy človeka skončili už pred niekoľkými storočiami.
Človek a les
Už od obdobia stredoveku ľudia na Slovensku pôvodné lesy klčovali, aby získali pôdu. Potreba dreva rástla s rozvojom banskej činnosti, najmä v súvislosti s ťažbou medenej a železnej rudy a rúd drahých kovov – zlata a striebra. Hornú hranicu lesa v pohoriach zase stlačila nadol valašská kolonizácia, keď sa les menil na horské pastviny. Drevo bolo významným stavebným materiálom a jeho uplatnenie v priemysle sa ustavične rozširovalo. Po vynáleze impregnácie sa napríklad aj inak málo odolné bukové drevo začalo využívať na výrobu železničných podvalov. S nástupom ďalšej industrializácie v období plánovaného hospodárstva nastal opäť úbytok pôvodných lesov v dôsledku politiky začleňovania tzv. prestarnutých porastov, v podstate pralesov, do produkčného cyklu. Tejto politike, žiaľ, padli za obeť tisícky hektárov prírodných lesov. Došlo nielen k strate lesov, ktoré boli najlepšie prispôsobené prírodným podmienkam, ale aj k ich nahradeniu obvykle druhovo a štrukturálne omnoho chudobnejšími lesmi. Tak to bolo aj na iných kontinentoch, najmä v Severnej Amerike. Čisto ekonomický pohľad na pôvodné lesy zodpovedal dobovo podmienenému mentálnemu nastaveniu spoločnosti.
Záchrana pôvodného
Mnohé pralesy aj na iných kontinentoch človek príležitostne, na malých plochách pozmeňoval z dôvodu pestovania plodín, pastvy alebo získavania dreva na výstavbu obydlí, výrobu nástrojov, ako paliva či na iné účely. Kvôli rýchlemu vyčerpania živín v pôde takéto využívanie netrvalo dlho a obyvatelia sa presunuli inam. Na pôvodne využívaných plochách prebehol opätovný vývoj vegetácie, takže po dlhšom období sú takéto plochy často na nerozoznanie od pôvodného pralesa. Popri ekonomickom pohľade na les sa však už v 19. storočí začali objavovať snahy o záchranu pralesov. Na Slovensku bola motiváciou najmä snaha o ich zachovanie ako ukážok pôvodných lesov pre potreby lesníckej vedy a lesného hospodárstva. Nechýbalo však ani kultúrne povedomie a pocit potreby zachovania prírodných pamiatok. Takýmito ľuďmi boli nezriedka práve samotní osvietení lesníci, ktorí vnímali rýchly úbytok pôvodných lesov a na potrebu ich ochrany upozorňovali štátne orgány. Neskôr sa z týchto snáh vyvinula organizovaná ochrana prírody.
Roky výskumu a ochrany
Slovenské pralesy sú predmetom výskumu už takmer 60 rokov. Je to aj zásluhou významných lesníckych vedcov, najmä profesorov Štefana Korpeľa a Milana Sanigu z Lesníckej fakulty Technickej univerzity (TU) vo Zvolene. Väčšia časť pralesov je chránená v národných prírodných rezerváciách. Sú však aj pralesy, ktoré sú síce vyznačené, ale zatiaľ nie sú v režime ochrany. Komplikujú to zložité vzťahy a problémy, čakajúce na vyriešenie ľuďmi, ktorí dokážu veci vidieť v širších kontextoch. Moderné lesné hospodárstvo a jeho budúcnosť závisia aj od využívania poznatkov o adaptácii lesov na meniace sa klimatické podmienky. Lesníkom by mali pralesy slúžiť ako návod na využívanie prírodnej dynamiky v hospodárskych lesoch v rámci moderného a prírode blízkeho lesníctva v 21. storočí. Odklon od pestrosti prírody a zameranie sa na pestovanie jednoduchých lesov z ekonomických dôvodov zväčša prináša skazu a straty.
Pestrosť rastlín aj živočíchov
Pralesy poskytujú domov veľkému množstvu druhov živočíchov. Mnohé z nich sa viažu na pralesy, kde sa nepretržite vyskytujú stromy v rôznych fázach životného cyklu. Či už sú to ostrovčeky mladín v medzerách po odumretí starých stromov, ktoré nezriedka dosahujú vek 350 až 400 rokov, ale aj dospelé mohutné jedince na vrchole svojej vitality. Pralesy Slovenska majú pestré drevinové zloženie. V Dobročskom a Badínskom pralese je to najmä buk, jedľa, smrek, javor, jaseň a brest, v pralese Kašivárová dub, hrab a jedľa. Smreky a jarabina dominujú v Jánošíkovej kolkárni, na Čiernom kameni, v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách sa k nim pridáva aj borovica limba. Netypické, a o to vzácnejšie sú výškovo, hrúbkovo a vekovo diferencované bukové pralesy na východe Slovenska v Národnom parku Poloniny, v roku 2007 zapísané do Zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Ich ochrana však u nás nebola zatiaľ v plnej miere zabezpečená. Odvtedy sa okrem pôvodných slovensko-ukrajinských pralesových lokalít rozšírilo svetové dedičstvo o bukové pralesy desiatok ďalších európskych krajín, napríklad Slovinska, Talianska, Rakúska, tie si svoje medzinárodné záväzky plnia bez výnimky.
Arboreálna gotika
Prales naplňuje človeka rešpektom a obdivom k majestátu prírody: mohutné stromy s výškou viac ako 50 m, cez ich koruny prenikajúce a v prítmí sa zvýrazňujúce lúče slnka. Na jeseň zase žiarivá, pestrofarebná mozaika listov kontrastujúca s polotieňom pralesa, pripomínajúca vitráže katedrál. Nie náhodou videli historici umenia, najmä v 19. storočí, paralelu medzi gotickou architektúrou a vzhľadom európskych pralesov, a tento architektonický štýl dokonca nazvali arboreálnou gotikou. Tu nachádzajú domov mnohé druhy vtákov vychovávajúce svoje potomstvo v dutinách stromov (tzv. dutinové hniezdiče), všetky naše druhy ďatľov a mnohé druhy chrobákov a húb, ktoré žijú v dreve odumretých stromov. Cez pralesy prechádzajú aj naše veľké šelmy – medveď, vlk a rys ostrovid. Nové poznatky z oblasti neuropsychológie a imunológie dokonca potvrdzujú, že medzi organizmy viazané na aspoň občasný pobyt v pralese patrí aj človek. Niektoré mikroorganizmy nachádzajúce sa v ovzduší pralesa stimulujú a posilňujú imunitu a vnímanie divej prírody pozitívne ovplyvňuje nervovú sústavu človeka.
Rýchla regenerácia
V súčasnosti sme svedkami rozpadu veľkoplošných horských smrečín. Aj tam, kde mali byť zmiešané lesy, sa v dôsledku snahy zvýšiť produkciu dreva vysádzal v minulých storočiach smrek. Vznikla tým masívna potravná základňa pre podkôrny hmyz, ktorý s nastupujúcimi klimatickými zmenami využil svoju príležitosť. Práve nepôvodné smrekové monokultúry v úlohe akéhosi rezonátora či zosilňovača kalamít ovplyvnili dynamiku vývojového cyklu niektorých smrekových pralesov, kde došlo k nadpriemernému odumieraniu stromov. Práve v pralesových ekosystémoch však dochádza k pomerne rýchlej regenerácii a obnove, a to vďaka tomu, že v pralese sa len zriedka, a len na menších plochách, nenachádzajú mladé jedince. Tieto v prípade smreka môžu nájsť útočisko napríklad aj na rozkladajúcich sa kmeňoch na zem padnutých stromov, ale v tradične obhospodarovaných smrečinách ich nenájdeme. Tým je v pralesoch väčšinou zabezpečená aj trvalá ochrana pôdneho krytu a ochrana pred eróziou. Význam a hodnota pralesov Slovenska bude v budúcnosti rásť. Ľudia si časom isto uvedomia túto skutočnosť. Tradičné materiály a výroba tepla a energie z biomasy môžu byť postupne nahradzované inými technológiami – a s nimi sa zmení aj historická ekonomická základňa. Urobme preto každý pre udržanie a ochranu pralesov, čo je v našich možnostiach, kým je ešte čas.
Viliam Pichler
Lesnícka fakulta TU vo Zvolene
