RMS Titanic – krásna, luxusná a údajne nepotopiteľná loď. No jej osud sa naplnil hneď na jej prvej plavbe v noci zo 14. na 15. apríla 1912 asi 600 kilometrov od kanadského ostrova Newfoundland, keď po necelých troch hodinách od zrážky s ľadovcom klesla ku dnu 15. apríla o 2:20 h. Dňa 1. septembra uplynulo tridsaťpäť rokov od objavenia vraku azda najznámejšieho parníka sveta.
Skaza Titanicu je vari najznámejšia, hoci nie najväčšia námorná katastrofa. Vďaka širokej mediálnej publicite je príbeh tohto parníka opradený množstvom poloprávd, neraz výmyslov či romantizujúcich legiend. Aj preto nájsť vrak tejto legendárnej lode bol sen, ktorý vedcov či dobrodruhov lákal v podstate už od onej tragickej noci.
Boj o nadvládu
Počiatky tragédie Kráľovského poštového parníka Titanic, ako znie jeho plný názov (Royal Mail Ship; RMS), sa začali odvíjať v novembri 1899, keď sa stal predsedom správnej rady plavebnej spoločnosti White Star Line (WSL) Joseph Bruce Ismay. Tento ctižiadostivý podnikateľ chcel ovládnuť osobnú dopravu v severnom Atlantiku. Konkurencia však tiež nespala – na transatlantických linkách sa objavovalo čoraz viac plavidiel nemeckých plavebných spoločností, no najmä britská plavebná spoločnosť Cunard Line (CL) spustila v roku 1906 na vodu zaoceánske parníky Lusitania a Mauretania. Staršia Lusitania sa stala päťnásobnou držiteľkou prestížnej Modrej stuhy Atlantiku za najrýchlejšiu plavbu cez severný Atlantický oceán na trase Európa – New York. CL narobil vrásky šéfovi WSL aj s Mauretaniou mladšou o niekoľko týždňov, ktorá sa v tom čase stala najväčšou loďou sveta. Ba čo viac – v septembri 1909 sa jej podarilo získať Modrú stuhu, a to dokonca na dlhých 20 rokov. Odpoveďou J. B. Ismaya bol plán postaviť tri skutočne mamutie lode triedy Olympic s honosnými názvami pochádzajúcimi z gréckej mytológie – Olympic, Titanic a Gigantic. Všetky tri boli navrhnuté tak, aby to boli zároveň aj najluxusnejšie osobné lode sveta, a tak mali zabezpečiť Bielej hviezde primát v transatlantickej osobnej doprave. Objednávka na ich stavbu smerovala na adresu lodeníc Harland & Wolff v severoírskom Belfaste. Lodný kýl Olympicu bol uložený na sklz suchého doku č. 2 v polovici decembra 1908. O necelé štyri mesiace neskôr, 31. marca 1909, bol v suchom doku č. 3 uložený kýl o niekoľko centimetrov dlhšieho Titanicu a na konci novembra 1911, teda po dokončení starších súrodencov, sa v suchom doku objavil aj kýl Giganticu, ktorý sa po katastrofe Titanicu premenoval na Britannic.
Začiatok stavby
Spoločnosť Harland & Wolff nasadila na navrhovanie plavidiel svojich popredných konštruktérov, ktorí dostali značnú voľnosť. Projekt Titanicu navrhol sám riaditeľ plavebnej spoločnosti WSL a lodeníc Harland & Wolff barón Pirrie z Belfastu, vlastným menom William James Pirrie. Hlavným konštruktérom bol šéfkonštruktér lodeníc Thomas Andrews. Edward Wilding bol zodpovedný za konštrukčné výpočty, stabilitu a výbavu lode a Alexander Carlisle zodpovedal nielen za výzdobu interiéru lode, ale navrhol aj mechanizmus spustenia záchranných člnov. Dňa 29. júla 1908 dala lodenica na schválenie technické náčrty všetkých troch lodí predstaviteľom WSL na čele s J. B. Ismayom. Ten o dva dni neskôr návrhy schválil a podpísal tri súhlasné listy, čím povolil začatie výstavby. V tomto okamihu prvá loď (Olympic) dostala označenie No. 400, pretože to bola štyristá loď, ktorú lodenica Harland & Wolff stavala. Titanic, ktorý bol vlastne revidovaná verzia toho istého dizajnu ako štyristovka, bol pomenovaný No. 401. Práce na obrích plavidlách napredovali veľmi rýchlo. So stavbou Olympicu sa začalo 16. decembra 1908, na vodu ho spustili 20. októbra 1910. Titanic začali stavať 31. marca 1909 a na vode sa prvý raz ocitol 31. mája 1911 – obrovský trup skĺzol za 62 sekúnd na hladinu Írskeho mora. Práce na dokončení Titanicu trvali ďalší rok a 31. marca 1912 sa uskutočnila skúšobná plavba.
Mýtus o nepochopiteľnosti
Podľa dobových údajov sa už na spustenie Titanicu na vodu v máji 1911 prišlo pozrieť vyše 100 000 ľudí. Záujem o spúšťanie budúcej pýchy britského loďstva bol pochopiteľný, lebo jej rozmery prekonávali aj tie najodvážnejšie predstavy – Titanic bol 269,1 m dlhý a 28,25 m široký. Hrubá tonáž predstavovala 46 328 BRT pri výtlaku 52 310 ton. Maximálny ponor tohto obra bol 11,1 m a celková výška od spodnej časti kýlu po horný okraj komínov bola 53,38 m, takže plávajúca loď mala od čiary ponoru po horný okraj komínov vyše 42,38 m. Všetci traja obrí súrodenci WSL mali desať palúb, z ktorých osem bolo určených pre cestujúcich. Trup Titanicu bol kvôli bezpečnosti rozdelený na 16 záplavových komôr a dno lode bolo zdvojené. Na spojenie oceľových plátov trupu sa spotrebovalo vyše troch miliónov nitov s celkovou hmotnosťou 1 200 ton. Loď mala vydržať dokonca aj súčasné prerazenie prvých štyroch vodotesných komôr. Táto konštrukcia mala Titanicu zaistiť najvyššiu bezpečnosť a prispela k predstave, že je nepotopiteľný. Spustením na vodu sa však práce na Titanicu neskončili. Bolo treba dokončiť palubné nadstavby a prístrešky, položiť elektrické káble a vzduchové potrubia, inštalovať navijaky a žeriavy, zariadiť lodné interiéry, namontovať stožiare a štyri komíny.
Výkon obra
Titanic mal tri lodné skrutky z mangánovo-bronzovej zliatiny: dve krajné s tromi 7-metrovými listami mali každá hmotnosť 38 ton, stredná so štyrmi 5-metrovými listami vážila 22 ton. O pohon lodných skrutiek, pomocných agregátov a dodávku energie sa staralo celkom 29 parných kotlov (24 obojstranných so šiestimi ohniskami a päť jednostranných s troma ohniskami) v šiestich samostatných kotolniach dosahujúcich výšku trojposchodového domu, celkom so 159 ohniskami. Všetky kotle mali priemer 4,79 m a dĺžku 6,1 m, pričom každý vážil 91,5 tony. Titanic spotreboval 660 ton uhlia denne, pričom sa vyprodukovalo 100 ton popola. Dym z kotlov sa odvádzal do troch 19 m vysokých a 8 m širokých komínov s prirodzeným ťahom.
Okrem troch hlavných komínov mal Titanic aj štvrtý, falošný komín, ktorý bol umiestnený na korme, a slúžil ako hlavný vývod ventilácie a zároveň bol komínom kuchyne. Titanic mal tri hlavné motory – parnú nízkotlakovú nereverzibilnú turbínu s výkonom 16 000 koní (11 768 kW) a dva parné štvorvalcové piestové stroje trojčinného expanzného typu, každý s výkonom 15 000 koní (11 032 kW). Každý z piestových motorov mal dĺžku 19 m a vážil 720 ton, pričom ich podložky mali hmotnosť ďalších 195 ton. Piestové motory neboli dostatočne výkonné na to, aby poháňali taký veľký parník požadovanou rýchlosťou, zatiaľ čo turbína bola dostatočne silná. Kombináciou piestových motorov s turbínou sa ale znížila spotreba paliva a zvýšila sa hnacia sila, pričom sa použilo rovnaké množstvo pary. Na výrobu elektrického prúdu s napätím 100 voltov slúžili štyri parné motory so štyristokilowattovými generátormi a dva tridsaťkilowattové generátory umiestnené nad parnou turbínou. Stotonové, 30 m vysoké a 4,65 m dlhé kormidlo Titanicu bolo ovládané dvoma samostatnými parnými strojmi, ale v prevádzke sa využíval len jeden, druhý bol záložný.
Hlas Titanicu
Komunikáciu Titanicu s okolitým svetom zabezpečovali dve rádiové stanice Marconi s výkonom 5 000 W. Americká spoločnosť RMS Titanic chce pomocou morských robotov chirurgicky odstrániť časť hornej paluby, aby sa tak mohli dostať do miestnosti, v ktorej sa nachádza jeden zo symbolov Titanicu – bezdrôtový telegraf. Bol to vtedy prelomový vynález talianskeho vynálezcu Guglielma Marconiho. Najslávnejšie rádio dostalo prezývku Hlas Titanicu. Získaný telegraf by sa mal vystavovať spolu s príbehmi ľudí, ktorí ho použili na núdzové volanie – legendárnymi operátormi Jackom Phillipsom a Haroldom Bridom.
BP, foto wikipédia
