Aj keď sa cicavce nachádzajú v živočíšnej ríši na najvyšších vetvách pomyselného evolučného stromu, vzhľadom na rôzny fylogenetický vek nedosahujú všetky rovnakú vývojovú úroveň. Okrem najvyspelejších skupín, medzi ktoré patria napríklad primáty vrátane človeka, doteraz na viacerých miestach našej planéty prežili evolučne odlišné, jednoduchšie formy cicavcov. O ich pôvode svedčia rôzne prastaré vývojové znaky a unikátne adaptácie.
V neotropickej faune bohatej na archaické formy cicavcov, v ktorej sú viac než sto druhmi zastúpené napríklad vačicovité vačkovce zo skupiny Ameridelphia, nachádzame aj o niečo menšiu skupinu slabozubcov.
Hlavné znaky
Už pri vytvorení pôvodného radu (aktuálne nadradu) Xenarthra, v súčasnosti považovaného skôr za vývojovú líniu placentárnych cicavcov, sa väčšina zoológov zhodla na tom, že doň síce patria prastaré cicavce s viacerými spoločnými znakmi, ich vývojová príbuznosť však nie je mimoriadne tesná. Okrem častej redukcie chrupu (všetkým druhom chýbajú minimálne rezáky a očné zuby), resp. aspoň zubnej skloviny, sú pre ne typické napríklad aj veľmi pomalý metabolizmus a nižšia telesná teplota. Vedecký názov dostali podľa spojenia hrudných a bedrových stavcov pomocou zvláštnych výbežkov, ktoré sú označované ako xenarthrálne. Začiatkom 21. storočia vedci na základe klasických morfologických znakov, hlavne však výsledkov novších molekulárno-genetických testov, rozdelili tridsať aktuálne žijúcich slabozubcov do dvoch radov.
Rad pásavce (Cingulata), ktorých pomenovanie je odvodené z latinského slova cingulum znamenajúce pás, opasok, zahŕňa dvadsať recentných druhov, kým do radu Pilosa (lat. pilosus znamená chlpatý, fúzatý) radíme zvyšné druhy – mravčiare (štyri druhy) a leňochy (päť až šesť druhov). Vznik slabozubcov, ktorých predkami boli hmyzožravce, datujú vedci do obdobia kriedy, keď sa Južná Amerika stala veľkým izolovaným ostrovom. Po vzniku Panamskej šije sa začiatkom pleistocénu rozšírili aj do Severnej Ameriky a rovnako osídlili ostrovy Veľkých Antíl.
Stratégie pásavcov
Zaradenie pásavcov medzi slabozubce (česky chudozubí) len na základe počtu zubov logicky neobstojí, keďže majú zo všetkých súčasných cicavcov najvyšší počet zubov – 96 až 104. Ich črenové zuby a stoličky majú kolíkovitý tvar a keďže sú tvorené mäkšou zubovinou, ktorá sa rýchlo obrusuje, dorastajú im po celý život. Typickým znakom, podľa ktorého ľahko pozná pásavca aj laik, je kostený pancier zložený z doštičiek (skostnatené spodné vrstvy kože) pokrytých rohovinou. Aby sa mohol tento pozemný cicavec stočiť pred nepriateľom do klbka, v strede panciera má niekoľko priečnych pásov, podľa ktorých získal meno.
Podľa tvaru panciera možno usudzovať na obrannú stratégiu, ako aj na spôsob života jednotlivých druhov. Pásavce s vypuklým pancierom sa stáčajú do klbka ako jež, takmer dokonalý guľovitý tvar dosiahne napríklad brazílsky endemit pásavec trojpásy (Tolypeutes tricinctus). Druhy s plochým pancierom v prípade ohrozenia používajú inú stratégiu. Zahrabávajú sa do substrátu pomocou silných predných nôh s veľkými pazúrmi. Až meter dlhého a päťdesiat kilogramov vážiaceho pásavca obrovského (Priodontes maximus) nedokážu zastaviť ani menej kvalitný betón či dlažba. V prírode si buduje až päť metrov dlhé nory, brloh má viacero východov. Tento druh sa živí rôznymi bezstavovcami, ktoré nájde v zemi, s ľahkosťou rozhrabáva aj mraveniská a termitiská, pričom aktívny je najmä v noci.
Podivuhodné tvory
Najmenej klenutý pancier má zrejme najrozšírenejší pásavec štetinatý (Chaetophractus villosus), preferujúci život v pampách. Veľmi podobný mu je pásavec šesťpásy (Euphractus sexcinctus). Od Argentíny až po USA žije pásavec deväťpásy (Dasypus novemcinctus) s pomerne silno vyklenutým pancierom, ktorý má v strede tela najčastejšie deväť pružných pásov.
Tieto tri stredne veľké, približne štyridsať centimetrov dlhé pásavce sú často aktívne aj cez deň. V ich potrave môže byť v určitom období viac zastúpená aj rastlinná zložka, no požierajú aj zdochliny. Lokálne miestni obyvatelia lovia pásavce pre chutné mäso, obyčajne v noci pomocou cvičených psov. V porovnaní s vyhynutými druhmi ide len o jednohubku, keďže prehistorické pásavce – glyptodonty (rody Glyptodon a Doedicurus), ktoré lovili pravekí lovci, boli také veľké (dĺžka až 3,3 m, hmotnosť dve tony), že pancier z nich im občas poslúžil ako strecha chatrče. Škoda, že tieto pásavce spolu s ostatnou neotropickou megafaunou vyhynuli na konci poslednej ľadovej doby.
Pri recentných pásavcoch nachádzame viacero fyziologických aj ekologických zvláštností. Spomedzi cicavcov sa len pri nich vyskytuje polyembryónia – podivuhodný vývoj zárodku. Embryo sa v maternici rozdelí na štyri až dvanásť prstencov, pričom z každého sa vyvinie jedno mláďa. Na rozdiel od tejto mnohozárodkovosti vznikajú jednovaječní súrodenci o niečo skôr, hneď po rozdelení oplodneného vajíčka.
Už naši predkovia uvažovali o tom, že hmotnosť panciera by mala pásavcom znemožňovať plávanie. Pri prekonávaní hlbších vôd využívajú tieto obrnené cicavce dva spôsoby. Menšie potoky alebo jazierka údajne jednoducho prejdú po dne, keďže dokážu úspešne zadržať dych až na niekoľko minút, no a plávanie cez väčšie vodné plochy zvládajú tiež bez problémov – prehltnú primerané množstvo vzduchu, čím upravia špecifickú hmotnosť svojho tela. To, že ich organizmus dobre znáša prerušenie prívodu kyslíka, súvisí s celkovo nižšou úrovňou metabolizmu, ale aj s adaptáciou na hrabanie v zemi, počas ktorého tiež obmedzujú dýchanie.
Mravčiare žijúce na zemi…
Aj keď sú mravčiare vývojovo spriaznenejšie s leňochmi, niektoré dokonca žijú podobne ako ony na stromoch, z etologického hľadiska majú bližšie k pásavcom. Na rozdiel od folivorných (listožravých) leňochov (podrad Phyllophaga) sa totiž špecializovali na lov mravcov a termitov (podrad Vermilingua), ktoré lovia pomocou dlhého lepkavého jazyka. Ten s vysokou frekvenciou vysúvajú cez úzke rúrkovité ústa, ktoré vznikli zrastením čeľustí. Jazyk je neustále zvlhčovaný lepkavými slinami produkovanými mohutnými slinnými žľazami. Keďže mravčiare počas fylogenézy úplne stratili zuby a objavujú sa im iba náznakovo v embryonálnej fáze vývinu, nahradili ich silné žalúdočné svaly, pomocou ktorých ľahko rozdrvia hmyz s pomerne tvrdým chitínovým exoskeletom.
Najväčším a asi aj najpopulárnejším reprezentantom týchto zvláštnych juhoamerických zvierat je mravčiar veľký alebo trojprstý (Myrmecophaga tridactyla), dosahujúci dĺžku okolo dvoch metrov a hmotnosť až 50 kilogramov. Ako naznačuje jeho druhové meno, na predných nohách má tri obrovské pazúry, ktorými hravo prenikne aj do najpevnejších stavieb mravcov a termitov. Aby si nezničil svoje životne dôležité pracovné náradie, pri chôdzi si chráni pazúry tak, že našľapuje na chrbtovú časť predných nôh. Proti rozzúreným mravčím alebo termitím vojakom ho chránia nielen silná koža pokrytá hrubou srsťou, ale aj špeciálne adaptované očné viečka, ušné otvory a uzatvárateľné nozdry.
Na argentínskej pampe sme mu celkom závideli, pretože po priblížení sa k veľkým hniezdam listorezných mravcov z rodu Atta sme okamžite utŕžili štípance. Ich ploché mraveniská majú priemer až osem metrov a hĺbku päť metrov, takže mravčiar veľký má čo robiť, aby sa prehrabal k potrave. Z diaľky sú zvyčajne v zelenej pampe dobre viditeľné pre sivobiele sfarbenie, absentuje na nich totiž akákoľvek vegetácia. Len nedávno som zistil, že vznik týchto sterilných mesačných zátiší má na svedomí veľké množstvo sodíka, ktorý mravce vynášajú z podzemia na povrch.
… ale aj na stromoch
Podstatne menšiu veľkosť, dĺžku päťdesiat až osemdesiat centimetrov, dosahujú dva arborikolné druhy (žijúce na stromoch) z rodu Tamandua – mravčiar štvorprstý (T. tetradactyla) a mravčiar mexický (T. mexicana). Pohyb v korunách stromov im aj mravčiarovi malému (Cyclopes didactylus) uľahčuje ovíjavý chvost. Tamandua, ako prezývajú mravčiara štvorprstého domorodci, je rozšírený od severu Južnej Ameriky až po Argentínu. Pomocou štyroch pazúrov na predných nohách získava potravu z hniezd stromových mravcov – nápadné sú napríklad mraveniská niektorých druhov z rodu Azteca, ale bez problémov rozlamuje aj termitiská a práchnivé kmene. Keďže žije aj v menej zalesnenej krajine, napríklad vo venezuelských llanos, tu si musí hľadať potravu aj na zemi.
Podľa literatúry by sa mal po zemi pohybovať neohrabane, čo vôbec nekorešponduje s realitou: v nočnej tme nám zmizol z dohľadu po dvoch-troch minútach. Na lov potravy vyráža častejšie než jeho väčší príbuzný až za súmraku. Na rozdiel od mravčiara veľkého, ktorého sfarbenie je viac-menej uniformné v rámci celého areálu výskytu, mravčiarovi štvorprstému sa mení. Okrem najčastejšie zobrazovaných fotogenických dvojfarebných čierno-béžových jedincov sú na veľkej časti areálu bežnejšie jednofarebné populácie so špinavožltou, okrovou alebo šedivou srsťou.
Pre fotografov a filmárov sú najvďačnejšími objektmi samice mravčiarov, ktoré nosia na chrbte potomka. Hlavne menšie mláďa chráni matka mravčiara veľkého pred úpalom alebo chladom mohutným chvostom, ktorým sa tieto pozoruhodné zvieratá bežne prikrývajú počas spánku. Fosílie mravčiarov sú veľmi zriedkavé a pomerne mladé (miocén), preto sa na ne nedá príliš spoliehať pri hľadaní príbuzenských väzieb s leňochmi.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
