Aj keď sa starnutie najčastejšie spája s vysokým vekom, čo je na prvý pohľad logické, týka sa nás všetkých už od momentu počatia. Pravdou však je, že viaceré problémy súvisiace so starnutím sa zvyknú objavovať najmä vo vyššom veku. Mnohí ľudia si až vtedy uvedomia, že naozaj starnú a že tento proces je nezvratný. O tom, prečo si napriek tomu netreba zúfať, sme sa rozprávali s Janou Kordačovou z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV v Bratislave.
Ako na starnutie nazerajú psychológovia?
Psychológovia, ktorí sa zaoberajú problematikou starnutia, poukazujú na to, že starnutie je síce nevyhnutnou súčasťou vývinovej cesty každého človeka, no staroba predstavuje významnú časť života, ktorá neraz časovo znamená dlhšiu etapu ako napríklad detstvo alebo dospievanie. Uvedomenie si tejto skutočnosti otvára priestor pre pozitívnejšie nazeranie na starnutie a jeho možnosti. Nejde totiž o koniec, ale o relatívne štedrý úsek života pre jeho múdre a zmysluplné využitie.
K optimistickým pohľadom na starnutie prispievajú aj výsledky viacerých psychologických výskumov, ktoré ukázali, že starší ľudia sú so životom spokojnejší ako mladí ľudia, alebo že aj dospelý mozog je schopný vytvárať nové nervové spojenia. Vedci sa domnievajú, že starnutie a starobu nie je potrebné patologizovať a na starobu by sa nemalo nahliadať ako na úpadok, ale ako na zrenie. Dá sa považovať za obdobie, v ktorom kvalifikujeme život ako celok, pričom dobrá staroba môže znamenať dobrý život ako celok, konštatuje česká psychologička Iva Poláčková Šolcová.
PhDr. Jana Kordačová, CSc., je vedeckou pracovníčkou Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde sa dlhodobo venuje štúdiu dysfunkčných kognícií, iracionálneho myslenia a schém, ako aj otázkam optimálneho rozvoja človeka (pozitívna psychológia). Je spoluautorkou monografie Iracionalita a jej hodnotenie (s O. Kondášom) a autorkou monografií Schémy v ľudskom poznávaní a Schémy v ľudskom prežívaní. Časť 1. Leahyho teória emočných schém a emočnej regulácie.
Ako sa vyhnúť stereotypom a mýtom o starnutí?
Ľudia často nazerajú na starnutie a starobu negatívne, so sklonom prehliadať viaceré ich prednosti a výhody. K takým patria napríklad väčšie množstvo skúseností a možnosť byť múdrejší, lepšie chápať protiklady a paradoxy života, realistickejší pohľad na život, schopnosť vychutnávať si zážitky či možnosť profitovať z poznatkov vedy a medicínskeho pokroku, ktoré podporujú zdravie a dlhovekosť. Je tiež užitočné mať na zreteli, že každý vek má svoje výhody aj nevýhody.
S akými pojmami sa v odbornej literatúre spája pozitívny pohľad na starnutie?
V súvislosti s problematikou starnutia sa v odbornom slovníku psychológie objavili niektoré nové pojmy, ako napríklad úspešné, produktívne, zdravé, optimálne alebo plodné starnutie, ale aj efektívne, aktívne, pozitívne či racionálne starnutie. Ich reálnemu naplneniu však neraz bránia viaceré predsudky o starnutí a starých ľuďoch, s ktorými sa stretávame tak na strane jednotlivcov, ako aj spoločnosti. Ide o rôzne mylné predstavy a škodlivé až diskriminujúce postoje a presvedčenia ako napríklad: Mladí sú cennejší ako starí. Je normálne cítiť sa depresívne, keď ste starí. Ľúbostný vzťah a sex u starších ľudí sú trápne, a iné. Nežiaduce predovšetkým je, ak si ageistické postoje (postoje založené na odmietaní, podceňovaní, prehliadaní či diskriminovaní starších ľudí, pozn. red.) a spoločenské predsudky osvojujú mladí ľudia, pretože si tým podkopávajú vlastnú budúcnosť. Problémom totiž nie je vek (age), ale práve ageizmus.
Dá sa vôbec starnúť bez predsudkov?
Známy americký psychológ Albert Ellis, ktorý sa celý život venoval rôznym podobám nezdravého, iracionálneho myslenia ľudí a možnostiam jeho zmeny, sa spolu s Emmettom Veltenom zamerali na negatívny vplyv takéhoto myslenia na starnutie. Vo svojej knihe Optimal aging. Get Over Getting Older ponúkli inšpiratívny pohľad na to, ako sa dá vymaniť z predsudkov o starnutí a ako možno podporou racionálneho myslenia prežiť aj toto obdobie života s radosťou, vitálne, plnohodnotne a tvorivo, a to aj napriek skracujúcej sa životnej perspektíve alebo reálnym obmedzeniam vyššieho veku.
Môže spôsob, akým uvažujeme o starnutí, ovplyvniť to, ako ho emočne prežívame?
To, ako o veciach uvažujeme, veľmi významne ovplyvňuje naše emočné prežívanie vo všeobecnosti, teda nielen v súvislosti so starnutím. Už Shakespeare v Hamletovi vyslovil myšlienku, že nič nie je samo osebe dobré alebo zlé, takým ho robí naše myslenie. Z podobnej filozofie vychádza pri svojom prístupe k optimálnemu životu a starnutiu aj spomínaná dvojica amerických psychológov. Ilustrujú to na nasledujúcom príklade: Predstavte si, že máte niečo po štyridsiatke a vždy, keď si uvedomíte, že starnete, prepadnú vás úzkosť, panika alebo hrôza. Sú však ľudia, ktorí takisto starnú, no nemajú takéto pocity. Ako je to možné?
To, čo robí naše prežívanie iným, sú naše postoje a presvedčenia o starnutí, ktoré spôsobia, že konáme a prežívame veci určitým spôsobom, ako napríklad to, že pociťujeme úzkosť alebo zatajujeme svoj skutočný vek, lebo je nám to nepríjemné. Väčšina ľudí sa však mylne domnieva, že prežívajú úzkosť preto, lebo starnú. V skutočnosti samotné starnutie nedokáže vyvolať nijakú emóciu, nie je pôvodcom našej úzkosti. Keby sme si nikdy neuvedomili, že starneme, nemohli by sme ju pociťovať.
Negatívne pocity zo starnutia teda plynú z našich vlastných presvedčení o našom veku a z toho, čo pre nás starnutie znamená. Napríklad, že Je hanba mať vrásky a byť starnúcim človekom, lebo taký človek je nežiaduci a bezcenný. Naše postoje a presvedčenia sú teda oveľa dôležitejšie než samotná skutočnosť pre to, ako ju prežívame.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
Foto Pixabay
