Sotva budeme očakávať, že mladý stredoškolský učiteľ vo svojom kabinete zostrojí len tak, pre poučenie svojich žiakov, fúzny reaktor. V priekopníckych časoch elektriny však prichádzali veľké objavy aj takýmto spôsobom.
Revolučné technológie sa často rodia v súlade s romantickými predstavami o nadšencoch, ktorí aj bez zodpovedajúcej podpory dokážu prísť s niečím prevratným. Prvé desaťročia 19. storočia, keď sa rodila myšlienka elektrického pohonu a objavil sa elektromotor, boli dobou vhodnou pre individuálnych priekopníkov a bádateľov. Medzi nimi aj našincov, akým bol Štefan Anián Jedlík (1800 – 1895).
Učiteľ-experimentátor
Mladý učiteľ fyziky na lýceu v Győri (vtedajšom Rábe), rodák zo Zemného pri Nových Zámkoch Š. A. Jedlík sa začal zaujímať o objavy z oblasti elektriny v čase, keď výskum vo Veľkej Británii motivovala a urýchľovala priemyselná revolúcia; v Uhorsku si na ňu museli počkať ešte pol storočia. Napriek tomu Jedlík dokázal od 20. rokov 19. storočia systematicky držať krok s vývojom, na čele ktorého bol jeho vzor Michael Faraday.
Výhodou pre relatívne izolovaných vedcov bola jednoduchosť a nenáročnosť prvých pokusov s elektromagnetizmom. Výskum sa vtedy sústreďoval skôr na experimentátorov a praktikov než na teoretikov, čo Jedlíkovi tiež vyhovovalo. Dôkazom je jeho rukopis z roku 1829 s opisom 292 fyzikálnych experimentov, ktoré dopĺňali jeho prednášky. Ukazujú, ako Jedlík svojim študentom sprístupňoval najnovšie trendy (sám sa k nim dostával štúdiom dostupných zahraničných publikácií), ale aj to, ako napredoval on sám.
Experiment 290
V roku 1820 dánsky fyzik Hans Christian Oersted demonštroval závislosť medzi elektrinou a magnetizmom pokusom, v rámci ktorého vlákno, ktorým prechádzal prúd, vychyľovalo ručičku kompasu. Jeho experiment po prvý raz predviedol premenu elektrickej energie na mechanický pohyb – podstatu elektrického pohonu. Problém bol, že magnetka okolo vodiča neopísala celý kruh, ale v určitej polohe sa ustálila. Prekročeniu danej hranice totiž bránila opačne orientovaná vychyľovacia sila magnetu. Š. Jedlík tento pokus viackrát zopakoval, pričom hľadal spôsob, ako premeniť vychýlenie strelky na súvislý rotačný pohyb.
Svoj výskum zavŕšil zostrojením elektromagnetického rotora – zariadenia, ktoré premieňalo elektromagnetické sily na súvislé rotácie. Prvé Jedlíkove modely sa skladali z cievky, nad ktorou sa na kovovom hrote otáčal elektromagnet. Konce rotujúcej cievky boli pripojené k zdroju (galvanický článok) cez žliabky s ortuťou v tvare dvoch sústredných prstencov. Plnú rotáciu umožňoval ortuťový komutátor a dômyselné prepínanie polarity, ktoré odstraňovalo prekážku v podobe opačného elektromagnetického poľa. Tento experiment dostal v jeho zbierke číslo 290.
Skromnosť
Hoci on sám tento názov nepoužil, bolo zrejmé, že Jedlík zostrojil prvý elektromotor na jednosmerný prúd a dosiahol to skôr ako iní, vo svete známejší experimentátori. Kde sa stala chyba? Ako pred časom pripomenul historik slovenskej vedy a techniky Miroslav Tibor Morovics, Jedlík svoj veľký vzor M. Faradaya prinajmenšom v jednom bode nenasledoval. Faradayovo krédo: Pracuj, dokonči, publikuj! v prípade tohto objavu Š. A. Jedlík nenaplnil až do konca. Hoci vedec a pedagóg, ktorý neskôr učil na Kráľovskej akadémii v Prešporku a Peštianskej univerzite, má na konte 86 rôznych objavov, vynález elektromotora si nepatentoval a ani nikde nepublikoval. Zostal v podobe učebnej pomôcky pre študentov vo fyzikálnych kabinetoch škôl, kde pôsobil.
Vďaka bohatej vedeckej a technickej činnosti však rozhodne nezostal zabudnutý a radí sa medzi najvýznamnejších európskych bádateľov 19. storočia. O najväčšiu slávu ho však ukrátila jeho skromnosť. Ako neskôr priznal, svoj objav nikde nepublikoval, pretože si vzhľadom na relatívne obmedzené informácie o stave výskumu vo svete nebol celkom istý jeho významom, tobôž prvenstvom…
R
