Padák patrí medzi vynálezy, ktoré nie sú dielom geniálneho vnuknutia jediného autora. V dlhom zástupe vynálezcov pokúšajúcich sa s väčším či menším úspechom vyrobiť zariadenie, ktoré premení pád na let, máme svojho reprezentanta aj my.
Vzhľadom na to, že prototyp jeho padáka bol vyskúšaný a získal patent, Štefan Banič (1870 – 1941) patril spomedzi vynálezcov určite medzi tých úspešnejších. Aj napriek tomu, že zomrel zabudnutý a jeho zariadenie pripomínajúce pomôcky komiksových superhrdinov sa na oblohe vo väčšom počte nikdy neobjavilo.
Keď nelietať, aspoň skákať
O úlohe odporu vzduchu pri tlmení voľného pádu premýšľali už v starovekej Číne pred 4 000 rokmi. Podľa legiend vraj niektorí bezpečne skákali z výšok pomocou dvoch bambusových klobúkov so širokými strechami… Arabský astronóm a fyzik z 9. storočia Abbas Ibn Firnas, známy aj pokusmi o kĺzavý let pomocou napodobeniny vtáčích krídel, zasa údajne skočil z veže v Córdobe v plášti vystuženom drevenými vzperami, ktorý fungoval ako padák.
Prvý moderný padák však zostrojil až polyhistor Leonardo da Vinci. Okolo roku 1485 navrhol ľanovú plachtu upevnenú dreveným rámom do tvaru pyramídy vysokej 700 cm. Hoci za da Vinciho života nebol návrh nikdy vyskúšaný, v roku 2000 ho z materiálov, ktoré boli dostupné v 15. storočí, postavil britský parašutista Adrian Nicholas a zoskočil s ním z výšky približne 3 000 metrov. Padák fungoval, aj keď Nicholas sa v obave z pristátia (konštrukcia vážila viac ako 80 kg) vo výške 600 metrov odrezal a zostup dokončil s moderným padákom.
Väčšina návrhov predpokladala buď obdobu plášťa, ktorý si skokan oblečie, alebo akúsi kupolu, ktorú nad sebou rozvinie. Z hľadiska fungovania v tom nie je zásadný rozdiel. Každý padák musí vytvoriť veľkú plochu, ktorá zachytáva vzduch, čím vytvára odpor proti sile gravitácie a spomaľuje zostup parašutistu. Zaoblený alebo krídlový tvar rozvinutého padáka spôsobuje, že vzduch jeho veľkú plochu obteká rozdielnymi rýchlosťami – rýchlejšie nad ním, pomalšie pod ním. A keďže podľa Bernoulliho princípu nastáva zvýšenie rýchlosti tekutiny súčasne s poklesom tlaku, znamená to, že tlak nad padákom je nižší ako pod ním. Vzniká vztlak, ktorý výrazne spomaľuje voľný pád, mení ho na let a umožňuje kontrolovaný a bezpečný zostup.
Baničov zázračný plášť
Rodák zo Smoleníc Štefan Banič odišiel v roku 1907 do Pensylvánie, kde pracoval v baniach, na stavbách (bol vyučený murár) a v strojárňach. Nikdy ho však neopustil záujem o letectvo. Úspechy bratov Wrightovcov, ale najmä tragická nehoda, ktorej bol svedkom v novembri 1912, ho inšpirovali k hľadaniu vlastného riešenia bezpečného pádu z výšky.
Vynález, ktorý v roku 1913 predložil americkým úradom, bol kombináciou zázračného plášťa a kupoly: teleskopická konštrukcia s tkanivovým krytím sa dala zložiť ako dáždnik a upevniť pomocou popruhov na telo letca na hrudi pod ramenami. S padákom sa vďaka tomu dalo pilotovať lietadlo a len v prípade potreby vyskočiť a otvoriť ho. Autor svojmu dielu natoľko dôveroval, že pred sto rokmi, 3. júna 1914, ho pred zástupcami Patentového úradu a letectva USA osobne otestoval skokom z 15-poschodovej budovy vo Washingtone – pravdepodobne išlo o 50-metrovú Cairo Building, v tom čase najvyššiu obytnú budovu v meste. Neskôr s ním skočil aj z lietadla z výšky 600 m.
Ešte v tom istom roku vyrobili prvých sedemdesiat kusov pod označením KR-1 a padák za malú sumu od Baniča odkúpila armáda USA. Úspech vynálezu však neznamenal úspech pre vynálezcu: padák nebol nikdy nasadený a keď sa ako čestný člen letectva USA po 1. svetovej vojne vrátil domov, bol v podstate neznámy. Keď Štefan Banič, ktorý okrem padáka navrhol prototyp motorových saní a stal sa spoluobjaviteľom jaskyne Driny v Malých Karpatoch, v januári 1941 zomrel, o jeho mieste v zástupe priekopníkov parašutizmu sa takmer nevedelo. Uznania sa, ako mnohí pred ním i po ňom, dočkal až o desaťročia neskôr.
R
