Možno si ešte spomenieme na vášnivé diskusie, ktoré sa rozpútali okolo prídavného mena prasací v roku 2009, v čase masívneho rozšírenia prasacej chrípky. Zástancovia prídavného mena prasačí podobu prasací spochybňovali a najčastejšie ju pripisovali výmyslom jazykovedcov. Niektorým používateľom slovenčiny zasa nejde do hlavy, prečo je od pomenovania hlodavca morča i od pomenovania úžitkového vtáka morka odvodené rovnaké prídavné meno – morčací. Nazdávajú sa, že od slova morka by malo byť prídavné meno morkací. Spomenutým prídavným menám sa budeme venovať v tomto príspevku.
Prídavné meno prasací nie je v slovnej zásobe slovenčiny nijakým nováčikom. Zachytávajú ho nielen súčasné jazykové príručky, ale uvádzal ho už A. Bernolák v šesťzväzkovom diele Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí z r. 1825, Š. Jančovič v Novom maďarsko-slovenskom a slovensko-maďarskom slovníku z r. 1848 i J. Loos v Slovníku slovenskej, maďarskej a nemeckej reči z r. 1871. Neskoršie to bol P. Tvrdý v Slovenskom frazeologickom slovníku (1933), A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (1966) či J. Oravec a V. Laca v Príručke slovenského pravopisu pre školy (1973).
Živočíšne prídavné mená sa v spisovnej slovenčine tvoria príponou -í (-ia, -ie), napr. páv – páví (pávia, pávie), včela – včelí, bobor – bobrí, jastrab – jastrabí, alebo príponou -ací (-acia, -acie), napr. teľa – teľací, jahňa – jahňací, zviera – zvierací, kura – kurací. Aj od slova prasa tvoríme adjektívum príponou -ací, čiže prasací. Nejde teda o nijakú výnimku či rozmar jazykovedcov, ale o regulárnu slovotvorbu.
Zároveň si treba uvedomiť, že pred príponou -í (-ia, -ie) nastáva striedanie spoluhlások c a k v slovnom základe so spoluhláskou č, napr. zajac + -í → zajačí, ovc-a + -í → ovčí, rak + -í → račí, srnk-a + -í → srnčí. Striedanie spoluhlások nastáva aj pred príponou -ací, porov. much-a + -ací → mušací, blch-a + -ací → blšací (tu sa strieda spoluhláska ch so spoluhláskou š) a rovnako je to pri slove morka: mork-a + -ací → morčací.
Od niektorých zvieracích mien máme v našom jazyku dvojtvary prídavných mien, porov. myš – myší i myšací, ryba – rybí i rybací, hus – husí i husací, koza – kozí i kozací, líška – líščí i lišací, holub – holubí i holubací. Aj od pomenovaní morka a morča máme popri tvare morčací s príponou -ací variantný tvar morčí s príponou í, pričom aj v tomto prípade sa koncové k v slovnom základe slova morka pred príponou -í zmenilo na č. Pokiaľ ide o spájateľnosť, v súvise s morkou sa častejšie používa adjektívum morčací, najmä v spojeniach morčacie mäso, morčacie prsia, morčacie stehno, morčacia šunka.
Prídavné mená morčací a morčí sa teda vzťahujú na pomenovania obidvoch zvierat – morky aj morčaťa –, preto fungujú ako homonymá, čiže slová rovnakej jazykovej formy s odlišným významom. Vo výkladových slovníkoch sú spracované samostatne s uvedením horného číslicového indexu. Z homonymných prídavných mien spomeňme napr. dvojice autový1 (od auto) – autový2 (od aut), fóliový1 (od fólia) – fóliový2 (od fólio), halový1 (od hala) – halový2 (od halo).
Silvia Duchková
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, v. v. i.
Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA 2/0132/24.
