Predstavme si nočnú oblohu bez hviezd. Bez jagavej klenby od nepamäti povznášajúcej a inšpirujúcej ľudského ducha. Každým dňom jej však hrozí zánik. V skutočnosti je pre mnohých už neviditeľná…
Problém svetelného znečistenia prejavujúci sa ako umelá zmena úrovne jasu nočnej oblohy je do očí bijúci, ak sa vyberieme za hviezdami za mesto. Je to druh znečistenia abstraktnejší než čmudiaci výfuk alebo plast v oceáne. Ide o fenomén, ktorý na Zemi neexistoval po celé milióny rokov a ktorý v súčasnosti takmer nebadane spôsobuje v prírode chaos – od ovplyvňovania navigácie vtákov cez dezorientáciu morských korytnačiek po narúšanie rituálov párenia sa hmyzu. Svetelné znečistenie zachádza svojimi dôsledkami oveľa ďalej než len k obmedzeniu nášho pohľadu na hviezdy.
Smrtiaca príťažlivosť
V 80. rokoch 19. storočia švédsko-americký ornitológ Ludwig Kumlien (1853 – 1902) zaznamenal, ako 60 metrov vysoká osvetlená vyhliadková veža v Milwaukee vo Wisconsine lákala v noci migrujúce vtáky, ktoré masovo hynuli po zrážke so svetlami a okolitým elektrickým vedením. Toto bola jedna z prvých správ o negatívnom vplyve umelého nočného osvetlenia a jeho schopnosti nevídanou mierou negatívne zasahovať do prírody. Odvtedy vedci identifikovali množstvo ďalších druhov, ktoré podľahli smrtiacej príťažlivosti svetla. Hmyz je toho najzrejmejším príkladom. Široká škála nočných druhov vrátane chrobákov a motýľov je prirodzene priťahovaná k pouličným lampám v domnienke, že ide o prírodný jav. Následkom je masívny úhyn týchto živočíchov, ktoré majú v potravovom reťazci nenahraditeľné miesto. Vedci nedávno zistili, že vtáky infikované západonílskym vírusom ho môžu prenášať asi o dva dni dlhšie, keď sú vystavené umelému nočnému svetlu. To zvyšuje možnosť rozšírenia epidémie až o 41 %. A to je iba jedna z výstrah, ktoré nám príroda dáva. Za posledných 20 rokov sa s vedeckými prácami skúmajúcimi účinky umelého svetla na všetky ekosystémy priam roztrhlo vrece. Publikácie majú jedno spoločné, negatívne dosahy a nelichotivé predpovede pre našu planétu. Ako umelé svetlo mení migráciu a reprodukciu zvierat, rast listov stromov, hniezdenie vtákov, opeľovanie kvetov, tak má zásadný vplyv aj na človeka. Inteligentný tvor priťahovaný žiarou displejov si život bez umelého svetla ani nedokáže predstaviť. Odborníci už nejaký čas vedia, že striedanie dňa a noci reguluje vnútorné hodiny tela a vylučovanie tzv. spánkového hormónu – melatonínu. Vplyvom umelého svetla trvalo znížené hodnoty tohto hormónu v ľudskom organizme úzko súvisia so vznikom rôznych civilizačných ochorení, rakovinu nevynímajúc.
Nelichotivá štatistika
Znečistenie ovzdušia alebo vôd bolo po celé desaťročia prioritným environmentálnym, ale aj politickým problémom, no svetelné znečistenie ostávalo dlhodobo nepovšimnuté. Až od roku 2012, keď začali satelity (najskôr MODIS, potom Suomi-NPP) robiť systematické merania nočného vyžarovania Zeme, sa zistilo, že emisie svetla stúpajú v priemere o 2,2 % ročne, pričom v niektorých regiónoch Ázie a Južnej Ameriky je to až o 20 %. To je rýchlejšie ako priemerný ročný rast globálnej ekonomiky, globálnej populácie alebo emisií oxidu uhličitého – a to už ťažko ignorovať. Umelé zvýšenie jasu nočnej oblohy spôsobuje, že 99 % populácie v Severnej Amerike, Európe a Juhovýchodnej Ázii žije v noci pod permanentnou svetelnou kupolou. Mliečna cesta je úplne skrytá pred viac ako tretinou ľudstva. Navyše, netýka sa to len miest. V husto osídlenej priemyselnej krajine poškodzuje svetelné znečistenie aj inak opustené miesta, pretože sa šíri stovky kilometrov od jeho zdroja. Podľa meraní dosahuje pouličná lampa priame osvetlenie na zemi asi 150 luxov, takže svetelný lúč môže dosiahnuť úroveň osvetlenia až 0,01 luxu vo vzdialenosti 1 km od zdroja. Podľa výskumu z Leibnizovho inštitútu sladkovodnej ekológie sú prahové hodnoty, pri ktorých už dochádza k reakcii na zmenu svetelných podmienok, pri rybách asi 0,01 luxa, pri hlodavcoch 0,03 luxa a u citlivých ľudí asi 5 luxov. Preto aj relatívne malá zmena jasu nočnej oblohy môže v dlhodobom horizonte spôsobiť zásadný kaskádový efekt vo všetkých ekosystémoch, nehovoriac o zdravotných rizikách pre ľudstvo.
RNDr. Ladislav Kómar, PhD.
Mgr. Jaromír Petržala, PhD.
Ústav stavebníctva a architektúry SAV
Ilustrácie program Skyglow
Článok bol podporený grantovým projektom APVV-18-0014
