Nejednému z nás sa pri čítaní dobrodružných románov odohrávajúcich sa v tropických moriach tajil dych, keď sa úbohý potápač ocitol na dne mora s nohou pevne zovretou lastúrami obrovského lastúrnika, rozďavy.
Čeľaď rozďavovité (Tridacnidae) zahŕňa viac než desať druhov lastúrnikov, treba však zdôrazniť, že nie všetky dorastajú do dĺžky 80 až 100 cm, čo je bežná veľkosť rozďavy obrovskej (Tridacna gigas). Exemplár vylovený pri pobreží Sumatry mal dokonca dĺžku 137 cm, za najťažší je považovaný kus od japonského ostrova Išigaki, ktorý vážil viac než 340 kg. Podstatnú časť hmotnosti tohto rekordmana, dožívajúceho sa v teplých vodách Indického a Tichého oceánu takmer sto rokov, predstavujú masívne lastúry. Samotný živočích váži necelých 10 kg. Robustné schránky všetkých zástupcov tejto čeľade sú otočené chrbtovou stranou so zámkom smerom nadol, pričom o dno sú pevne prilepené pomocou byssových vláken. Hnedočervený povrch lastúr dosť často pokrývajú porasty rias a drobných živočíchov, ktoré ich maskujú v okolitom prostredí morského dna.
Ak sa plávajúcej larvičke podarí uniknúť predátorom a prežiť, po istom čase sa usadí na dne plytkého, slnkom prežiareného mora, kde strávi zvyšok života.
Z malej larvy obor
Tak ako väčšina lastúrnikov, aj zástupcovia tejto morskej čeľade patria medzi obojpohlavné živočíchy, pričom striedavo produkujú vajíčka a spermie. Keďže väčšina z nich slúži ako potrava pre iné morské živočíchy, každý jedinec vypustí do vody až niekoľko miliónov vajíčok. Ak sa plávajúcej larvičke podarí prežiť, po istom čase sa usadí na dne plytkého, slnkom prežiareného mora, kde strávi zvyšok života. Veľmi zaujímavým spôsobom si však tieto prisadnuté živočíchy získavajú potravu. Hoci sú ich hlavným zdrojom obživy drobné plávajúce organizmy (planktón), ktoré filtrujú z vody, stravu si spestrujú záhradníčením. V horných vrstvách veľkého plášťa pestujú modrozelené riasy rodu Zooxanthela. Práve tieto symbiotické riasy spôsobujú, že ich plášť má modré alebo modrozelené sfarbenie. Je také nápadné, že živočícha s roztvorenou lastúrou spozorujeme už z niekoľkých metrov. V pokoji majú rozďavy plášť vysunutý cez okraj lastúr, pri pocite ohrozenia ho zaťahujú dovnútra a následne privrú, resp. úplne zavrú mocnú schránku. Niekedy stačí, ak ich jednoduché oči zaregistrujú náš tieň, zväčša však musí ísť o silnejší podnet. Pohyb nie je taký prudký, aby lastúry neopatrnému potápačovi pricvikli nohu alebo ruku. Pretože sú tieto morské mäkkýše dnes už dobre preskúmané, porovnanie roztvorených lastúr s nastraženými čeľusťami želiez používaných pri love zveri zostane aj naďalej len spestrením ľahších literárnych žánrov. Nepoznáme ani jeden overený prípad, že rozďava chytila a usmrtila človeka.
Záhradka na streche
Na prosperovanie potrebujú riasy žijúce na lastúre intenzívne slnečné žiarenie. Preto rozďavy žijú len v plytkých priezračných vodách pri pobreží alebo na koralových útesoch. Ako však získava tento mäkkýš potravu od svojich podnájomníkov? Vyšle svoje biele krvinky do ich kolónií. Tam si v záhradke vyberú povinný desiatok a ulovené zooxantely odtransportujú priamo do zažívacieho traktu lastúrnika. V prípade, že symbiotické riasy nemajú dobré podmienky a prestávajú sa rozmnožovať, plášť rozďavy stráca svoje brilantné sfarbenie a postupne zhnedne. Dosť často môžeme vidieť takto postihnutých jedincov v morských akváriách, kde sa ťažko imitujú ideálne podmienky koralového útesu.
Sesternice
Mladšie exempláre rozďavy obrovskej sa veľmi podobajú na príbuznú rozďavu hladkú (Tridacna derasa), žijúcu tiež v IndoPacifiku, v oblasti medzi Indickým a Tichým oceánom. Dospelé kusy rozlíšime podľa počtu vertikálnych prehnutí na lastúre. Najväčší druh ich má štyri až päť, kým jej menšia príbuzná, dorastajúca maximálne do dĺžky 60 cm, šesť až sedem.
S ďalšími tromi menšími zástupcami rodu Tridacna sa môžeme stretnúť okrem IndoPacifiku aj v Červenom mori. Tu sa dajú lastúrniky bežne pozorovať. Pre rozďavu lupeňovú (Tridacna squamosa), dorastajúcu do dĺžky 40 cm, sú typické volánovité lupene či šupiny na výrazných rebrách. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že sú veľmi ostré. Napriek názvu je ďalší druh, rozďava veľká (Tridacna maxima), ešte menšia, najväčšie exempláre nepresahujú 30 cm. V Červenom mori sa s ňou asi stretneme najčastejšie, môžeme si ju však pomýliť s rozďavou útesovou (Tridacna crocea), ktorá len zriedka presahuje veľkosť 10 až 12 cm.
Rozďavy a človek
Asi nikoho neprekvapí, že rozďavy zaujali našich predkov už pred tisícročiami. Hoci z robustných schránok nezískame veľa mäsa, mnohé prímorské národy ho doteraz konzumujú, a to nielen varené, ale aj surové. Ešte väčšie uplatnenie našli hrubostenné lastúry týchto mäkkýšov. Najčastejšie sa z nich vyrábali a miestami ešte vždy vyrábajú rôzne nádoby. Na Šalamúnových ostrovoch z nich domorodci zhotovovali aj kotúče s priemerom 12 cm, so stredovým otvorom, ktoré slúžili v niektorých častiach Tichomoria ako platidlo spolu s ulitami vybraných porcelánovcov (Cypraea) – tzv. kauri. V Európe, najmä vo viktoriánskom Anglicku, sa najväčšie exempláre rozďavy stávali súčasťou umelých jaskýň vytváraných z rôznych lastúr.
Menšie kusy boli súčasťou gýčovitých obrazov alebo sa z nich vyrábali popolníky. Na netradičné využitie lastúry rozďavy som narazil vo Francúzskej Guyane. Po oboch stranách dverí kostola poslúžili asi 30 cm veľké lastúry ako nádoby na svätenú vodu. Rozďavy dokážu tvoriť aj perly, hoci horšej kvality. Len pre zaujímavosť – vôbec najväčšiu známu perlu našli v rozďave hladkej z filipínskych vôd. Jej priemer je 24,1 cm a hmotnosť 6,4 kg.
Prežije?
Keďže sa rozďavy rozmnožujú pomerne pomaly a najmä rozďava obrovská sa stala veľmi ohrozeným a vzácnym druhom, ktorý majú stále na muške pytliaci, je celkom pochopiteľné, že všetky druhy rozďáv patria medzi celosvetovo chránené druhy živočíchov. Musíme to rešpektovať, aj keď miestami môžeme nájsť na pobreží stovky lastúr týchto obrích lastúrnikov, ktoré uhynuli prirodzeným spôsobom. Preto radšej nepokúšajme osud a nesnažme sa ich priniesť domov. Objavenie čo i len jednej lastúry v batožine by nám mohlo poriadne predražiť dovolenku. A na záver ešte podotýkam, že vo väčšine staršej literatúry sa rozďavy označujú českým názvom zévy.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
